Reakcia na článok "Co je špatně v Aštánga józe"

Nemohol som nereagovať na článok pána Davida Dostála (Co je špatně v Aštánga józe – Kořeny jógy), ktorý je výpoveďou jeho osobných skúseností s praxou Ashtanga jogy. Hneď na úvod chcem zdôrazniť, že pána Dostála z istého uhla pohľadu chápem a teda chcem vyjadriť pochopenie pre jeho reakciu. Zároveň však s viacerými jeho tvrdeniami zásadne nesúhlasím, čo detailne rozoberiem v tejto reakcii.

Nemám potrebu zvyčajne reagovať na čokoľvek, no tu som to považoval za nadmerne dôležité a to práve preto, že autor článku sa prezentuje odborne a mnoho ľudí ho z tohto titulu uznáva a automaticky teda preberá jeho názory. Nad článkom som sedel viac ako týždeň. Naozaj som veľmi premýšľal, ako decentne podať všetky informácie bez toho, aby som osobne útočil (na to naozaj nie je dôvod). Mám na starosti kopec iných vecí ako reagovať na podobné tvrdenia. A toto mi veru nepridalo, avšak keďže sa ma téma dotýka, rozhodol som sa reagovať. Verím, že mnoho čitateľov v mojom texte nájde inšpirácie a pochopí, čo som ním skutočne zamýšľal.

Čítajte prosím článok pomaly, postupne a s porozumením. Zamyslite sa prosím nad tým, čo píšem. Píšem to už 10 rokov a bol by som naozaj rád, keby najmä tí, ktorých sa to dotýka, začali chápať.

Pána Dostála osobne nepoznám, no približne pred desiatimi rokmi som sa zúčastnil jeho prednášok. Vtedy som bol ohromený jeho prejavom – vedel o joge rozprávať inšpiratívne a pútavo. Dokonca si spomínam, že som mu – ešte ako študujúci učiteľ – poskytol dopomoci pri jeho praxi. Pár jeho myšlienok som už vtedy zdieľal a ako dôkaz tieto screenshoty uvediem aj v texte.

Môj článok som sa rozhodol písať ako vecný a z praxe, nie tváriaci sa odborne s citáciami a štúdiami, aj keď pár z nich uvediem. Mojou úlohou ako učiteľa jogy je naučiť sa rozprávať "ľudskou rečou". Preto sa vopred ospravedlňujem za možné preklepy, nie možno celkom spisovné pojmy, etc. Ono sa dá tváriť aj odborne a v článku o tom ukážem jednu pasáž. Týmto nepoukazujem na autora, avšak mám pocit, že v dnešnej dobe platí pravidlo, že čo sa tvári odborne, väčšinou také nie je a že naopak, ľudia uveria tomu, kto používa cudzie výrazy, na prvý dojem sa tvári odborne, a takému človeku potom odovzdajú svoju vôľu. Je to možno istý prejav nekritickosti myslenia, manipulovateľnosti a možno sčasti aj lenivosti. Takže len toľko, že dávajte si na to pozor.

Už v tom období som však pozoroval, že prax v „českej“ línii sa výrazne odchyľuje od tradičného systému Ashtanga jogy, ako som ju chápal ja a ako ma ju učil a rozprával mi napr. aj Manju Jois. Vtedy som to ešte nevedel presne pomenovať – dnes už ale presne viem, o čo išlo. Koniec koncov autor článku to priamo pomenúva. Jasno som sa pýtal vtedajšieho učiteľa, prečo im to nepovie, ako to má byť. Už vtedy som chápal, že on nie je autentický a každému hovorí, čo chce počuť a čo sa mu páči, nie to, aká je realita a pravda. Ja som opačný, nehľadím egá a nesnažím sa vopchať do r.... , ale v mojej výuke striktne dodržiavam to, čo ma naučili moji učitelia v zmysle jogových textov.

Táto reakcia však nie je osobná. Nejde o útok na autora ako človeka. Ak to pán Dostál číta, verím, že si uvedomí, že mnohé naše skúsenosti sú naozaj podobné, no interpretácia a pochopenie Ashtanga systému sa radikálne líši. Reagujem teda výlučne na jeho verejne publikované tvrdenia, ktoré považujem za zavádzajúce a v niektorých prípadoch aj nepravdivé.

Ja som človek z praxe. Nehrám sa na akademika, teóriu vnímam z praxe. Vzdelanie, ktoré mám, vychádza z každodennej systematickej praxe Ashtanga jogy, ktorej sa venujem už vyše 12 rokov. Mám za sebou oficiálne učiteľské vzdelania, stretol som sa a rozprával o mojich myšlienkach s Manju Joisom, Nancy Gilgoff, Swámi Divyatej, a mnoho iných inšpiratívnych ľudí, PaedDr. Švejcar, Prof. Gúth a iní, vyštudoval som 1. stupeň Fakulty zdravotníckych vied, kde som písal záverečnú prácu práve o Ashtanga joge a jej využití, študujem momentálne v KYM a výsledok vedomostí a dennej praxe je, že som založil štúdio špecializované výlučne na Ashtanga jogu, kde sa venujem aj vzdelávaniu budúcich učiteľov práve preto, aby nedošlo k zneužitiu a nepochopeniu Ashtanga jogy tak, ako to pomenúva autor vo svojom článku.

Ashtanga jogu učím tak, ako bola zamýšľaná – ako systematický, inteligentný a zároveň prísny systém so zmyslom pre vývoj jednotlivca. Aby nedošlo k nedorozumeniu, prísny nie z pohľadu dosahovania ásan.

Autor článku opisuje svoje skúsenosti so sériou, ktorú nazýva Ashtanga joga – no už na prvý pohľad je jasné, že nejde o tradičnú formu tejto metódy. Aj keď autor reaguje citlivo na výraz tradičná, v mojom článku na toto jasne poukážem a vysvetlím význam medzi moderná a tradičná. Vlastne – ako ukážem – v mnohých bodoch jeho článku vôbec nejde o Ashtanga jogu. Nie je preto prekvapivé, že autor dospel k názoru, aký prezentuje. Táto mylná interpretácia je žiaľ čoraz bežnejšia, a vyplýva z nedostatočného pochopenia metódy, často spôsobeného pokútnymi kurzami bez koreňa v tradícii a to je paradox, keďže moje vyjadrenie smeruje k niekomu, kto sa pýši koreňmi jogy.

Aj preto som pred rokom a pol založil štúdio špecializované práve na Ashtanga jogu – aby som jasne oddelil tradičný systém od jeho skreslených, často nebezpečných napodobenín, ktoré som vnímal zo svojej bezprostrednej blízkosti už roky. Roky som videl, ako sa tento systém zneužíva, vyučuje neodborne, a ako sa stáva – paradoxne – práve zdrojom zranení a manipulácie, ktorým by mal predchádzať. Veď keď zasadíte burinu, tulipány vám nevyrastú. A v texte pána Dostála vidím presne výsledok takejto sadzby.

V nasledujúcich častiach sa preto pozrieme na jednotlivé pasáže jeho článku, pričom k nim uvediem odborné, tradičné a aj praktické vysvetlenia. Dodávam, že moja reakcia nebude iba obsahová, ale vyjadrím sa aj k spôsobu, akým autor svoj názor prezentuje. Z môjho pohľadu ide o nutnú reakciu – nie preto, aby som vyhral diskusiu, ale aby som uviedol na pravú mieru, čo Ashtanga joga je – a čo určite nie je. Chcem týmto poďakovať za inšpiráciu.

I. Úvod a názov článku

Už samotný názov článku „Co je špatně v Aštánga józe“ vytvára silný, subjektívny a hodnotiaci rámec. Slovo „špatně“ v názve nie je len neutrálne pomenovanie problému, ale priamo podsúva čitateľovi hodnotenie, že Ashtanga joga ako taká je zlá. Ešte keby chybná, ale on tvrdí, že zlá. To je zo štylistického aj psychologického hľadiska forma sugescie, možno až manipulácie, ktorá môže negatívne ovplyvniť vnímanie témy ešte pred tým, ako čitateľ pochopí, alebo vôbec začne vnímať celý kontext. Hneď úvodom máme teda možnosť vidieť znak manipulatívnosti. Manipulácia (psychológia) – Wikipédia ( takýchto techník sa nachádza v článku pomerne veľa)

Treba si hneď na úvod uvedomiť, že Ide o článok, ktorý autor píše na základe vlastnej skúsenosti – a tú mu, samozrejme, nik neberie. Koniec koncov to sám priznáva. Preto si prosím uvedomte, že to nie je to článok založený na faktoch alebo objektívnej analýze systému. A hoci autor tvrdí, že nejde o „kritiku“, samotný názov článku túto premisu hneď v úvode popiera.

Rovnako pôsobí rozporne aj autorovo tvrdenie:

„Přestože má [Ashtanga joga] nepopiratelné přínosy…“Nasleduje totiž celý článok, ktorý tieto prínosy ďalej vôbec nerozvíja a sústreďuje sa výlučne na negatíva. Takto formulovaný text preto nie je reflexiou, ale skôr jednostranným zúčtovaním vlastnej skúsenosti.

A preto to vytvára dojem, že ide autorovu frustráciu alebo emóciu, sklamanie, ale to mi neprináleží hodnotiť, nech si každý urobí vlastný záver. No hneď v úvode môžeme vidieť, že článok nebude tak celkom odborný.

To len vysvetlenie pre tých, ktorí to čítali a zľakli sa, že ide o realitu. Nebojte sa, nejde.

V texte sa tieto vrstvy: nepochopenia a vylučovania vlastného názoru a odporovania si neustále miešajú, čo v konečnom dôsledku vedie k tomu, že Ashtanga joga ako celok je prezentovaná ako škodlivý systém. No ako vieme, každý systém – aj ten najdokonalejší – sa môže stať nebezpečným, ak ho niekto nesprávne vyučuje alebo aplikuje bez vedenia. Aj bez elektriny by ľudstvo prakticky v dnešnej dobe nevedelo existovať. Je to obrovský pomocník, no ak sa zneužije, dokáže zabiť.

A práve tu je ten problém, ktorý poznám až príliš dobre. Pán Dostál opisuje prax, ktorú síce nazýva Ashtanga jogou, no už v úvode môžem povedať, že nejde o pôvodnú podobu systému, tak ako bol vyučovaný v jeho pôvodnom kontexte. A nie je to len môj názor – je to fakt, ktorý viem podložiť, históriou, textami aj vlastnou dlhoročnou praxou, pretože ho už 12 rokov študujem.

S autorom súhlasím v jednom zásadnom bode, ktorý spomína v úvode:

„Často nejde ani o samotné cvičení, ale o doprovodné jevy – od systému certifikací a autorizací přes nepodložené mýty o historii a účincích až po kult osobnosti.“

Áno, s týmto tvrdením sa stotožňujem na 100 %. Kult osobnosti a forma certifikačných programov, ktoré nemajú nič spoločné s kvalitou vzdelania, sú realitou, ktorú som vnímal a vnímam roky. A tu som naivne veril, že autor ponúkne konštruktívnu kritiku, kde by sme sa isto zhodli a isto sa aj zhodujeme. Namiesto toho sa ďalšie časti článku zvrhávajú na útoky voči Pattabhimu Joisovi a znechutenie celého systému, a to bez snahy o oddelenie osobných emócií od jogy ako takej.

Je pritom jasné, že v Ashtanga komunite existujú deformácie a koniec koncov nie je to nik iný, ako ja, kto na to roky upozorňuje, čo tiež doložím svojimi vlastnými tvrdeniami.

No tieto deformácie nevychádzajú zo systému samotného, ale z toho, ako bol neskôr prebratý, vyučovaný a skomercionalizovaný. To je zásadný rozdiel.

V texte zaznieva aj veta:

„Považuji za důležité poukázat na nedostatky, abychom se z nich mohli poučit – je to svého druhu vyrovnávání se s vlastním stínem.“

A som veľmi rád, že túto vetu autor napísal, slúži mu ku cti. Pretože práve toto je jeho vlastný tieň – jeho vnútorný boj s tým, čo robil, ako to robil, a aké následky mu to prinieslo. V tom ho chápem. Aj mňa prax v určitých obdobiach preverila, a ľudia v nej ešte viac, a preto viem, aké náročné je pozrieť sa do vlastného zrkadla.

Ale tu treba byť opatrný. Lebo niekedy nepoukazujeme na nedostatky systému, ale na zlyhanie vlastného pochopenia, na jeho zlé nesprávne využitie. A keď človek svoj tieň vydáva za pravdu o joge, stáva sa to klamlivým.

Preto, kto si ten článok prečítal, nezabúdajte, nejde o objektívne tvrdenie ale o subjektívne hodnotenie autora. Znova. Nemusíte sa ničoho báť. Šíriť strach, nechuť, nie je joga.

K pojmu „dokonalosť“ sérií

V poslednom odseku autor tvrdí, že mnohí vnímajú série ako dokonalé, s čím nesúhlasí a nesúhlasím s tým ani ja - teda, v tomto opäť s autorom súhlasím – série nie sú dokonalé, nikdy tak ale neboli pomenované. Ani samotný Pattabhi Jois, ani jeho učiteľ Krishnamacharya to nikdy netvrdili. Problém je, že niektorí nasledovníci vytvorili z poradí dogmu, čo nikdy nebolo cieľom. Autor článku tiež koniec koncov prezentuje, že túto metódu roky praktizoval čisto dogmaticky.

Áno – faktom je, že sa Ashtanga joga v 70. a 80. rokoch premenila na fenomén a boom. Áno – mnohí z nej spravili kult, a áno – niektorí ju učili b(a hlavne stále učia) bez zodpovednosti. Ale článok pána Dostála túto fázu vykresľuje ako jedinú realitu, bez akéhokoľvek uvedenia do širšieho kontextu. A práve to je problém – pretože potom sa z „reflexie“ stáva polopravda, ktorá môže ďalších čitateľov znechutiť, vystrašiť alebo odradiť od metódy, ktorá je – ak sa pochopí správne – výnimočne transformačná, čo viem potvrdiť na sebe a mojich žiakoch. A to ma osobne prekvapuje, keďže sa autor pýši svojim vzdelaním, rozhľadením v textoch.

ODSEK "Série jsou "špatně" postavené

S určitou dávkou irónie musím vyjadriť svoj obdiv nad autorovou schopnosťou zhodnotiť tak komplexný systém ako „špatne postavený“ – a to bez akejkoľvek relevantnej odbornej kvalifikácie v oblasti fyzioterapie, kineziológie, pedagogiky... Dovolím si vyjadriť svoj názor, nakoľko disponujem vzdelaním v oblasti fyzioterapie, jogu už desaťročie študujem a hlavne už 12 rokov skoro denne praktizujem, čo mi snáď dáva odborné právo vyjadrovať sa k otázkam týkajúcim sa anatómie, pohybového aparátu a terapeutických súvislostí jogovej praxe. Na týchto poznatkoch je založený aj môj výučbový systém, ktorý roky používam a zdokonaľujem na výcvik budúcich učiteľov.

Nerozumiem, prečo autor znevažuje ľudí ako Pattabhi Jois (ktorého síce nemusíme stavať na piedestál), a zároveň si bez akýchkoľvek odborných znalostí nárokuje právo hodnotiť štruktúru celého systému. Nuž, ak autor neverí guruom, možno by mohol veriť sám sebe, keďže sa prezentuje a sám publikoval na svojom webe napr. Joga Sútry.

Autor vo svojom článku tvrdí, že série Ashtanga jogy sú „fixne dané“ – a práve tu sa začína prvé zásadné nedorozumenie, ktoré je počiatkom a príčinou celého toho "špatného" textu. Vymazaním tohto nedorozumenia by som teraz nemusel písať tento siahodlhý odsek na niekoľko strán. Tento výrok prezrádza úplné nepochopenie pedagogického konceptu a jogy ako takej, na ktorom je postavený celý systém Ashtanga jogy.

Ashtanga joga nie je rigidná zostava ásan, ale systematický učebný plán (sylabus), ktorý bol rokmi vyvíjaný a aplikovaný ako nástroj výučby. Viaceré autority z prostredia Mysore – vrátane ustálených výrokov Pattabhiho Joisa – uvádzajú, že cieľom bolo viesť študentov cez prax k hlbšiemu porozumeniu mysle, dychu a vnútorného systému. V rozhovoroch to často spomínal aj jeho syn Manju Jois, ktorý zdôrazňoval, že učiteľ má prispôsobiť výučbu študentovi, nie slepo nasledovať poradie. To píše aj T.K.V. Desikachar v knihe Srdce jogy.

(odporúčam rozhovor s Manju Joisom, Ashtanga Dispatch Podcast, epizóda 7, 2015 ak sa nemýlim).

Je preto logické, že ak niekto vníma Ashtanga jogu len ako „pevne dané poradie pozícií“, skôr či neskôr narazí – fyzicky, psychicky aj filozoficky. A ja vidím takto narážať ľudí už desaťročie. O to viac ma prekvapuje, že sa k nim pridal aj sám autor, ktorého som donedávna pokladal za istú formu autority, ktorý jednoznačne vie, že Ashtanga joga je systém a nie poradie ásan, žiaľ, mýlil som sa.

Tento redukovaný pohľad je dôsledkom nevhodného vedenia a nedostatočného pochopenia kontextu. Ak jogu niekto praktizuje ako choreografiu a workout bez pochopenia jej vnútorného cieľa, dôjde presne tam, kam sa – ako sám priznáva – dopracoval autor článku: k frustrácii a nesúhlasu so systémom.

Problém teda nie je v systéme, ale v jeho povrchnej a nesprávnej aplikácii, na čo upozorňujem už roky.

Vypichnutie auto-konfliktu autora:

Autor na iných miestach svojho článku tvrdí, že joga nie je o pozíciách, no zároveň opakovane kritizuje štruktúru a poradie ásan. Tento rozpor v jeho prístupe – kritika fixnej fyzickej štruktúry verzus filozofické tvrdenie, že joga nie je fyzická - búra jeho pozíciu. A to sme len na začiatku. Mohli by sme sa preto opýtať - tak čo teda? S ohľadom na to, že autor takto Ashtanga jogu sám praxoval to dáva logiku ešte o to menej.

Buď budeme diskutovať o joge ako komplexnom systéme (vrátane dychu, pránického pohybu, filozofie a mentálnej práce), alebo len ako o cvičebnom systéme – no tieto dve úrovne nemožno miešať podľa potreby, kde a kedy s mi to hodí. Ak teda autor tak dokonale ovláda texty, prečo robil iba jogový workout a nasledovanie ásan? - samozrejme, rečnícka otázka a moje zamyslenie.

Priznám sa, že ma udivuje, ako môže niekto učiť Ashtanga jogu, keď neovláda ani základné texty, ako sú Patanjaliho Joga sútry, minimálne ich význam (či autor učí, neviem, toto je skôr veta k ostatným). Samozrejme, nie každý musí vedieť verše od A po Z, ani ja ich recitovať spamäti neviem. Ale už v prvej kapitole, verše I:4–11, hovorí Patanjali o zmenách mysle, medzi ktorými sú aj „mylné predstavy“ alebo „nesprávne poznania“. Tie vedú k bolesti, depresii a hnevu – a presne tieto prejavy som často videl u ľudí, ktorí jogu praktizovali nesprávne, čo sa prejavuje hlavne na dychu a správaní, nie na uhloch, rovinách, či otevíraní kyčlí.

Preto rozumiem autorovi, ak bol dlhé roky pod vedením takýchto učiteľov, nie je prekvapením, že ho to priviedlo k jeho záverom. Osobne zastávam názor, že 90 % tých, ktorí dnes učia Ashtangu, by ju učiť nemali – k tomu sa však ešte dostanem a myslím, že tu sa spolu veľmi zhodujeme.

Navyše, autor spomína niečo ako „oficiální popisky“ a tvrdenia o dokonalej vyváženosti sérií. Neviem, odkiaľ tieto tvrdenia čerpá, ale joga – a to si myslím, že autor vie – nie je o dosahovaní ásan a fyzickom cvičení. Áno, z takého pohľadu sú nevyvážené, z pohľadu jogy sú podľa môjho názoru viac ako perfektné, ale.... Hoci ich prax má svoje miesto, západné chápanie jogy ako súboja s vlastným telom („ako rýchlo sa naučím stojku“ alebo „kedy zvládnem nohu za hlavu“), posilňovanie a strečing, zadržiavanie dychu a napätie, je mylné. Práve z tohto prístupu vzniká väčšina zranení a mylných pochopení. Ak autor takto praktizoval Ashtangu, rozumiem jeho sklamaniu – no bohužiaľ, nešlo o prax Patanjaliho jogy a teda Ashtanga jogy, ale o cvičenie poradia, tak ako to robí väčšina ľudí dnes.

Práve preto som si založil vlastné štúdio. Vidieť ľudí, ako cvičia poradie, ale nepraktizujú jogu, bolo pre mňa bolestivé. Navreté žily na čele, napäté svaly, nepokoj, a po cvičení „rozoberanie ostatných na bare“, zranenia... – to nie je joga, ale, ako spomína autor, kult a workout.

Otázne ale potom je, či jsou série špatně postavené, alebo je len špatné pochopenie tohto systému (a teraz nemyslím iba autora, ale všetkých tých "učiteľov", ktorí takto Ashtanga jogu učia).

A teraz poďme na ásany:

Ardha Baddha Padmottanásana

Autor vo svojom článku spomína Ardha Baddha Padmottanásanu ako „nebezpečnú pozíciu“, ktorá sa údajne objavuje priskoro, bez adekvátnej prípravy. Pokiaľ niekto chápe Ashtanga jogu ako prísne fixný sled ásan – bez prispôsobenia, lebo "učiteľ" povedal– nie je prekvapujúce, že dôjde k takémuto záveru. Lenže toto nie je problém systému, ale spôsobu, akým bol učený a nepochopenia systému.

V skutočnosti Ardha Baddha Padmottanásana nepatrí medzi prvé ásany, ktoré sa študent učí – naopak, učí sa až po zvládnutí niekoľkých iných pozícií, ktoré rozvíjajú stabilitu, mobilitu v oblasti bedier (kyčlí), členkov a kolien. Osobne ju učím ako jednu z posledných. V tradičnom učebnom prístupe sa postupuje pomaly, s rešpektom k anatómii konkrétneho človeka, čo je princíp, ktorý som sám preberal od skúsených učiteľov vrátane Manju Joisa a na základe štúdia fyzioterapie. A tu je vidieť, kto tomu rozumie a má vzdelanie a kto ho nemá, iba sa tvári odborne.

Ásanu preto nepovažujem za povinnú, ani za univerzálne aplikovateľnú pre kohokoľvek, a to akúkoľvek. Učím ju iba vtedy, keď má študent dostatočnú mobilitu v oblasti kĺbov, dostatočný rozsah pohybu a schopnosť bezpečne položiť nohu vysoko na stehno bez vytvárania torzie a vyššieho napätia v kolennom kĺbe, ktorá môže prameniť z X príčin. Tí, ktorí tieto predpoklady nemajú, ju buď vynechajú, alebo si osvoja jemnejšiu alternatívu. Zároveň sa táto ásana dá praktizovať iba ak niekto praktizuje pravidelne, a disciplinovane a nie raz za čas si "zacvičí" Ashtangu, pomedzi to XY iných jog či športov. Preto tá disciplína a pravidelnosť. Takže ja by som tu vôbec nevolil akýsi nenávistný tón, stačí byť "chillovejší". Avšak...

Aj samotný Manju Jois vo viacerých rozhovoroch zdôrazňuje, že “you don’t need to do full lotus if your body is not ready – do something else”. Ja sa čudujem, že keď sa autor prezentuje ako s Manjum študoval a prezentuje to aj fotografiou, úplne ho vlastne ignoruje. Aj preto sa mi nie celkom zdá, že tento článok je objektívny. Ešte v roku 2015 som zdieľal jeden status autora na sociálnej sieti na znak súhlasu. Prikladám foto ako dôkaz:

Všimnite si ten dátum. Veľmi správna citácia Manju Joisa. Ako to, že o 10 rokov neskôr autor sám seba popiera? Prečo toto poznanie nebudoval? Odpovedzte si každý sám.

Každý sa nejak vyvíjame a je legitímne meniť názory. Avšak zneuctievať niečo, čo som sám obhajoval a roky tak robil... no musí byť za tým extrémne veľké sklamanie. To, že autor rokmi začal praktizovať poradie ako nutné a fixne dané, nie je chybou jogy. Ja sa tu nechcem domnievať, to je jeho osobná vec, ale túto zmenu nemožno ostatným podsúvať ako jedinú správnu realitu a pravdu.

Ako fyzioterapeut viem, že najčastejším problémom pri tejto pozícii je nesprávna manipulácia s dolnou končatinou bez správneho "nastavenia" v bedrovom kĺbe, čo spôsobuje neprimeraný torzný stres v oblasti kolena. Môže to však byť viacero vecí, od zmien iných funkčných až po štrukturálne. No tento problém vzniká výlučne vtedy, ak niekto pozíciu vykonáva bez potrebnej prípravy, poznania a rešpektu k svojmu telu – nie preto, že by séria bola chybná. Takže áno, táto ásana sa jednoznačne nemá učiť ako jedna z prvých. Učí sa ako jedna z posledných a preto všetci tí, ktorí ste čítali článok autora, prosím

nemusíte sa báť, s dostatočnou prípravou, disciplinovanou praxou zvládnete aj túto ásanu, ak to vaše telo dovolí. Nenechajte sa znechutiť, de-motivovať, ani odradiť.

Z tohto dôvodu jasne hovorím: chyba nie je v poradí ásan, ale v nesprávnej výuke a v nedostatočnej kompetencii učiteľov, ktorú prezentuje aj autor a v čom s ním súhlasím. Škoda, že si toho nebol vedomý pri vlastnej praxi.

Práve preto som vytvoril výcvik, kde jasne definujem, kedy, komu a ako sa jednotlivé ásany vyučujú – s dôrazom na bezpečnosť, rešpekt k telu a tradičný kontext - aby som nedráždil autora - filozofické texty. Nie ako cvičenie poradia a to aj s ohľadom na zranenia, ochorenia etc.

Zatiaľ to teda pôsobí tak, že autor sa nevyzná v sériách a ich "pedagogike", ale poďme ďalej.

Marichyasana

Autor ďalej kritizuje Marichyasanu D, pričom ma zaujal jeho spôsob argumentácie.

Vo svojej kritike venuje pozornosť pozícii Marīchyāsana D, ktorú považuje za prekážku v systéme. Argumentuje tým, že jej zvládnutie vyžaduje špecifické anatomické predispozície – dĺžku stehenných kostí, dĺžku trupu, proporcie končatín – a teda že ide o „genetickú lotériu“. Toto tvrdenie opiera o poznámku č. 5, teda citáciu Gregora Maehleho, ktorého však – paradoxne – o niekoľko odstavcov neskôr vo svojom texte úplne zosmiešňuje. Nepotvrdzuje ju žiadnou štúdiou, výskumom, ničím, proste sa opiera o odkazy iných a s ľahkosťou ich preberá

Tu sa dostávame k vážnemu rozporu: ak autor označuje zdroj za „pseudo-hluboké kecy“, nemôže ho zároveň používať ako dôkaz. Tento typ selektívneho argumentovania je manipulatívny a nepatrí do odbornej diskusie. A ak to robí, popiera sám seba, každý z vás nech si urobí názor o odbornosti, pravdivosti a dobrom zámere toho článku, navyše, keď ide iba o osobnú domnienku. Výsledok pre vás? Vôbec tieto odstavce o ásanách proste neberte vážne.

Môj hodnotiaci úsudok teda je, že aj keď sa článok tvári odborne, nespĺňa základné parametre odbornosti, čo asi po jeho prečítaní usúdi každý vysokoškolsky vzdelaný človek z danej odbornosti.

Ako k problematike pristupovali "tradične":

Áno, Marīchyāsana D nie je jednoduchá pozícia, najmä nie vo fixnom poradí, ak je učená bez ohľadu na individuálne možnosti študenta. Sám Srí T. Krishnamacharya ju mal mám pocit že vo svojej 3 alebo až 4 sekvencii. Áno, môže sa javiť ako rozporuplná a nie na svojom miestne, a to presne vtedy, ak Ashtanga jogu vnímate iba ako rigidné poradie, ktoré sa NESMIE MENIŤ!

No z môjho pohľadu ako učiteľa a fyzioterapeuta je absolútne nesprávne tvrdiť, že túto pozíciu musí zvládnuť každý, alebo že ak ju nezvládne, „nemôže ísť ďalej“.

Tento postoj neodzrkadľuje tradičný spôsob výučby – ani to, čo učí sám Manju Jois , ktorého svojho času autor zdieľal a nasledoval. Sám vo svojej praxi odporúčam v určitých prípadoch nahradiť túto ásanu napríklad Ardha Matsyendrāsanou z druhej série, najmä ak študent nemá dostatočnú prípravu alebo ho limituje anatómia. Marīchyāsana D nie je „checkpoint“, ale pomôcka na prácu s tráviacim ohňom (agni), apānou a rotáciou chrbtice  – nie výzva na biomechanický výkon! A keďže sa autor "hrá" na znalca anatómie - podotýkam, bez dostatočnej kvalifikácie - mal by rozhodne vedieť, že túto ásanu nie je nutné praktizovať za každých okolností. Ak by taktiež rozumel textom tak, ako o nich tvrdí, že rozumie, pochopil by, že sa ásana dá nahradiť a aký je jej skutočný účinok. Stačí si dať námahu a prečítať si základnú Joga Málu od Pattabhiho Joisa, ale keďže z autora k nemu priam srší nenávisť, isto v záplave emócii na túto pasáž zabudol. A ospravedlňujem sa za výraz "hrá", ale ako študent zdravotníckych vied je to naozaj vidno. A tu by som chcel zdôrazniť a možno prehovoriť do duše aj ostatným, ktorí sa pokúšajú mať podobný slovník. Takto by sa vyjadroval tréner, nikdy nie fyzioterapeut. Tvrdím to len preto, lebo sa rozbila váza s fyzio jogami a ako inak, bez vzdelania (nie je prípad autora). - presne toto autor bude ďalej v texte popisovať, nekompetentnosť a nekvalifikovanosť, s čím súhlasím, avšak ma mrzí, že sa tak javí aj on sám.

Je dôležité a absolútne esenciálne pochopiť, že cieľ ásan nespočíva v otváraní bedrových kĺbov či v tréningu flexibility. Tí, ktorí chápu prax ásan len takto, nepraktizujú Ashtanga jogu – iba cvičia a skôr či neskôr sa zrania. Môže za to ale joga? Systém? Nie. Poukazujem na to už 10 rokov.

Marichyasany sú v skutočnosti nástrojom na zlepšenie trávenia, pohyb plynov v tráviacom trakte, a očistu organizmu. Pomáhajú pri nadúvaní, zápche či zažívacích ťažkostiach, a pri správnej praxi stimulujú manipúra čakru a harmonizujú energie tela. (z knihy Joga Mala od P. Joisa). - Možno toto autor opäť označí za "bullshit", ale ja potom nerozumiem, ako niekto môže praktizovať niečo, čo nevie prijať a s čím nesúhlasí. Opäť odporúčam radšej absolvovať fitness výcvik alebo vzdelanie kondičného trénera alebo čohokoľvek iného, len nie jogy prosím.

Tieto aspekty sú však často zanedbávané. Práve preto sa pri vám pri týchto ásanách niekedy "grgne". Ak by si autor článku dal námahu prečítať knihu Pattabhiho Joisa, pochopil by skutočné účinky ásan. Áno, toto nie je medicínsky podložené (vysvetlím neskôr), avšak tlak na a do brucha je pochopiteľný aj sedliackym rozumom. Dúfam.

Je úplná pravda, že nie každý človek má ideálne proporcie na to, aby vykonal túto ásanu v plnom rozsahu. No tak je to so všetkými ásanami – a preto joga nie je o výkone, ale o zámere a prístupe. Ani ja niektoré ásany nedokážem a pozrite, som tu, žijem, dýcham.

V joge nejde o to, aby sme všetci vyzerali rovnako. Ide o to, aby sme pracovali so sebou tak, ako práve sme – a preto je samozrejmé, že pozíciu možno modifikovať, nahradiť alebo dočasne vynechať. A tak je to možné narábať s čímkoľvek. To je tá tradicionalita, pokiaľ sa k joge pristupuje s úctou textov a nie ako workout, čo je problém celej západnej populácie.

Sám túto pozíciu kvôli mojej anatómii zvládnem len výnimočne, vlastne momentálne vôbec (v zmysle obchytenia sa) – a predsa som sa dostal ďalej. Podľa niektorých dogmatikov by som dnes nemohol viesť ani len kurz jogy a možno pre autora budem podpriemerný slovenský študent. No možno práve to, že som si tým prešiel, mi dáva schopnosť učiť zrozumiteľne, bezpečne a v súlade s realitou každého jednotlivca. To je pedagogický a terapeutický prístup, ktorý autor sám od Manjua zdieľal. On sám, nikto iný.

Problém teda nie je Marīchyāsana D. Problém je, keď sa táto ásana učí ako “test zdatnosti”, bez porozumenia jej účelu a bez možnosti alternatívy. A ak niekto tvrdí, že ju treba „vedieť, inak nepostúpite“, hovoríme opäť len o zle naučenom prístupe, nie o chybe systému samotného.

Od začiatku textu sa teda s autorom vo vnímaní, že Ashtnaga sa chápe a učí zle, zhodnem. Škoda len, že sám autor je ukážkou tohto prístupu, pretože kritizuje niečo, čo zároveň vysvetľuje, že tak v skutočnosti je. Preto ten rozpor hneď z úvodu, že "sú to moje myšlienky", ktoré sa už v tejto časti vydávajú za absolútnu a faktickú realitu.

Nedajte sa článkom pomýliť, nie je tomu tak.

A opäť. To je to, o čom hovorím už 10 rokov minimálne - že Ashtanga joga sa nechápe a nepraktizuje správne. Ešte v roku 2014 alebo 2015 som napísal blog, kde na to poukazujem. Pamätám si, koľko hejtu som zožal, no výsledky sa žiaľ, ukazujú v praxi. Problém je ego, nie joga.

Ďalej ma zaujala fotografia autora, kde praktizuje Marichyasanu D. Ako fyzioterapeut a učiteľ jogy dokážem z nej vyčítať, že táto pozícia nie je praktizovaná úplne správne. Prečo? Na fotografii si môžete všimnúť "zodvihnutý" malíček a palec na ľavej dolnej končatine. (a teraz sa môžeme hrať na odbornosť z praxe: mohol by som to napísať aj nasledovne: Digitus primus et digitus quintus membri inferioris sinistri vyzerá byť v reflexnej extenzii, čo značí nadmernú aktiváciu extensorov a to: digitorum longus a hallucis longus, čo môže byť následkom buď: 1. - nadmernej aktivity svalov pri pokuse o stabilizáciu v pozícii, 2. - zníženej svalovej silu flexorov prstov alebo teda ide o funkčnú insuficienciu svalov planty (klenby), 3. - reflexnej obrannej reakcii zabraňujúcej pád (čiastočne súvisí s bodom č. 1), 4. - kompresia nervov, n- peroneus. Super nie? vyzerám múdro, budete ma uctievať? nemusíte, mojou úlohou nie je pôsobiť múdro ale rozprávať a predávať poznanie pochopiteľne, a teda:) - Toto značí, že dolná končatina bola uvedená do neprimeraného ťahu a polohy. Takáto situácia by mala byť okamžite upravená pomocou dopomoci, aj keď v tomto konkrétnom prípade by som autora "rozviazal" a išli by sme na ňu odznova. Autor sa na fotke zjavne snaží o jediné – obchytiť si rukou koleno hore. Robí to však na úkor všetkého ostatného. Tento prístup dnes vidím často, a posadnutosť „obchytením sa“ je priam alarmujúca. Prečo to robí? Lebo bol tak učený, alebo to sám chcel. Čo však z toho ako fyzioterapeut vidím? jednoducho locus minoris resistantie autora. Ako by som zareagoval? upravením ásany bez zbytočného mudrovanie tak, či už slovne alebo dopomocou, aby si takýto študent čo i len musel uvedomovať niečo, čomu sa nerozumie.

Dnes je posadnutosť obchytením sa priam perfídna. Na fotke autora tomu nasvedčuje poloha ramenného kĺbu, kedy by si pri takto dlhodobom praktizovaní takmer s určitosťou spôsobil bolesť a útlak štruktúr na ventrálnej strane ramenného kĺbu, čo by autor začal cítiť asi najskôr pravdepodobne v Chataranga Dandasane, Parshvottanasane a pod.

Namiesto toho vidíme medzi stehnom ĽDK a trupom značnú medzeru, takže sa nedosahuje primeraný efekt. Päta síce tlačí na správne miesto, čo zatláča spodné brucho, avšak za akú cenu? Oveľa efektívnejšie by bolo obchytiť si ĽDK pravou HK z vnútornej strany tak, aby rameno bolo čo najbližšie kolenu a navážiť sa smerom trošku vpred. tlak by sa vytváral rovnaký a bez rizika zranenia alebo spôsobenej bolesti v ramennom kĺbe. Zároveň by tak došlo k automatickej aktivácii panvového dna. Pozícia, ktorú vykonáva autor na fotografii síce je Marichyasana D, ale je zameraná iba na obchytenie, čiže gratulujem, ale podľa môjho názoru za príliš vysokú cenu a s nedosiahnutím potrebného účinku podľa jogy, pretože ak cítite bolesť a napätie, dejú sa pránické blokády, ste v napätí. Neprichádza k uvoľneniu a možnosti správne dýchať. Avšak ďalším, čo na fotografii nevidím, je spôsob, ako sa tam dostal, akým dychom a aký bol ten postup.

Takto sa, priatelia, rozozná odborné štúdium fyzioterapie – nie podľa „otvárania bedier“, „lotosov“ a podobne naučených výrazov, ktoré sa autor snaží podať, ale podľa schopnosti rozpoznať skutočné pohybové vzorce, rizikové kompenzácie a bezpečné terapeutické nastavenie.

Hovoríme o presnej disciplíne, aplikovaná kineziológia, ktorá nie je o „kĺboch a rotáciách“, ale o celostnom vnímaní tela, nervového systému a svalových reťazcov. A práve tieto princípy – nie „náhodné pocitové rotácie a slovné hračky bez kvalifikácie“ – by mal ovládať každý, kto sa rozhodne verejne vyjadrovať k účinkom ásan a vinyase. A to platí pre všetkých, ktorí sa takto snažia bez odborného vzdelania pôsobiť.

Téma aplikovanej kineziológie a jej význam pri výučbe jogy a fyzioterapie je však tak obsiahla, že sa jej budem venovať v samostatnom článku, pretože "jse nám tu rozmohl takovej nešvár", že sa každý sa nejako začal hrať na fyzioterapeuta (netvrdím, že autor sa na neho hrá, avšak tvrdenia, ktoré prezentuje, sú veľmi neodborné). Verím, že prinesie do celej tejto diskusie viac svetla a možno aj odpovede na niektoré z nepochopených otázok, ktoré autor vo svojom texte otvára.

Vnímam, že mnoho inštruktorov sa vyjadruje anatomicky s odkazom na fyzioterapiu, alebo majú rôzne fyzio jogy a podobne A TO BEZ TOHO, ABY MALI ŠTÚDIUM a teda potrebnú kvalifikáciu. Typický prípad je formulka typu - Baddha Konasana je o abdukci kyčlí, ku ktorému sa hneď dostaneme, ktorý absolútne poukazuje na nekvalifikovanosť. A v tomto autor nie je sám. To, čo on sám popisuje za zlé a nekvalifikované, zároveň sám robí, ale v inej odbornosti. Ale to som napísal už v úvode článku.

Súhlasím s autorom a sám som nositeľom tej myšlienky, že dnes nekvalifikovaní inštruktori pri takto náročných ásanách, prevažne pri Marichyasanách, sú ako sliediaci žraloci, ktorí za každú cenu musia zamotať kohokoľvek do týchto ásan. Koniec koncov o problematickom prístupe k joge zo strany inštruktorov píšem aj vo svojej záverečnej práci.

V praxi sa často vyskytuje absolútne neodborná dopomoc, ktorá tlačí za vonkajšiu stranu kolena v Marichyasane C a D iba rameno, pričom absolútne zabúda, že každá ásana je vykonávaná z chrbtice. Takto sa pravidelnou praxou stávajú úrazy ramenného kĺbu či pletenca, alebo vzniká bolesť ramenného kĺbu tým, že sa RK dostane do neprimeranej až nefyziologickej protrakcie a rotácie. Úplným nezmyslom je rotovať v tejto ásane hornú končatinu cez kĺby.

Ospravedlňujem sa za jemnú vsuvku, avšak považoval som za potrebné na to poukazovať. Dalo by sa to rozobrať na samostatný článok, ale možno niekedy inokedy. Absolventi mojich učiteľských programov vedia.

znova. Ozaj ma zaráža, že autor, a veľmi správne, popisuje ďalej v texte, že joga nie je o ásanách, no zároveň sám píše a poukazuje nato, že to tak je a aby toho nebolo málo, zároveň sa dožaduje iného cvičenia a posilňovania v joge. Tak čo teda?

Opäť - je to chyba Ashtanga jogy alebo jej nesprávneho pochopenia, ktoré autor získal od niekoho iného? Či podľahnutiu kultu Asthanga jogy? Či niekomu, niečomu? Je to zas chyba jogy? Nie a ja viem, že musí byť extrémne ťažké si po rokoch pripustiť, že ste to celé tie roky učili a praktizovali zle, ale vždy sa dá začať odznova.

Ale čo urobí západniar? Nájde 1000 ďalších iných tréningov, štýlov, spôsobov, s ktorými sa čo? Opäť zas stotožní a prezentuje sa v nich ako najväčší odborník (opäť nenarážam na autora)

Baddha Konasana

Autor vo svojom texte polemizuje nad tým, prečo sa Baddha Konasana v prvej sérii nachádza až po Marīchyāsane D. Podľa jeho názoru by mala byť zaradená skôr – ideálne pred všetkými pozíciami, ktoré zahŕňajú prácu s bedrovými kĺbmi. Tento postoj opäť odhaľuje redukciu jogovej praxe len na mechanické „otváranie bedier“, bez porozumenia jej energetickému a filozofickému rozmeru.

Baddha Konasana však nie je v prvom rade o mobilite kĺbov. Je to pozícia, ktorá má ukľudňujúci a stabilizačný účinok na celý systém – najmä vďaka svojej práci s dolnými energetickými centrami (apāna váju). V niektorých moderných výkladoch sa Baddha Konasana nesprávne zamieňa s Bhadrasanou, ktorá sa skutočne spomína v Hatha Yoga Pradipike. Hoci sú si podobné, nejde o tú istú pozíciu – no obe majú podobný účinok.

Zaradenie Baddha Konasany až po náročnejších ásanách dáva zmysel práve preto, že vtedy je telo aj nervový systém pripravený ju plne absorbovať, fyzicky aj energeticky. Veď uvedomme si, čo jej predchádza. Nie je to kompenzačná ásana, ale zámerný stabilizačný bod pred záverečnými ásanami. Ale pozrite, viete, ak by sa aj učila pred Marichyasanou, je to v poriadku, ak by bol jasný zámer.

A keď autor zároveň tvrdí, že joga nie je len o fyzickom cvičení, no v tom istom odstavci ju analyzuje výlučne ako súbor bedrových rotácií a sekvencií, ktoré sú iba o naťahovaní, opäť, už po niekoľkýkrát, sám sebe protirečí.

Tvrdenie, že Baddha Konasana slúži na „abdukciu bedrových kĺbov“, je úplne mimo realitu – asi rovnako, ako keby niekto tvrdil, že vakcíny proti covidu vkladajú do tela čipy. V oboch prípadoch ide o nekvalifikovaný výrok, ktorý nemá oporu ani v odbornosti, ani v realite.

Z pohľadu fyzioterapie a biomechaniky platí, že abdukcia sama o sebe v bedrovom kĺbe sa vykonáva (testuje) buď v centrovanom nulovom postavení (v stoji či ľahu, eventuálne na boku), alebo pri flexii kolleného kĺbu približne do 90°. V Baddha Konasane však ide o sumovaný pohyb – teda kombináciu flexie, vonkajšej rotácie a abdukcie.

Redukovať túto ásanu na "abdukciu bedier" je teda úplne zavádzajúce. Ak ju niekto vníma ako nástroj na „tréning abdukcie“, logicky vyvstáva otázka: čo tým myslí? Zväčšenie rozsahu pohyblivosti v danom kĺbe? Zvýšenie svalovej sily abduktorov? Mobilitu? Stabilitu? Funkčný prenos? Bez definovania cieľa je takýto výrok prázdny a neodborný.

Rovnako tak tvrdenie, že ásany „slúžia na otváranie kĺbov“, je z odborného hľadiska zavádzajúce. Už samotný pojem „otváranie kĺbov“ je nesprávny – bedrový kĺb nie je brána, ktorú možno „otvoriť“. Bedrový kĺb môžeme uvoľniť, stabilizovať, mobilizovať, aktivovať svalstvo kĺbu, zväčšiť rozsah pohyblivosti v kĺbe– ale „otvoriť“ ho môže akurát tak ortopéd pri operácii.

Takéto zjednodušené výrazy sú možno bežné v jogovej komunite a laika fascinujú, pretože sa navonok tvária odborne, ale nemajú miesto v serióznej odbornej analýze. A bez toho, aby som sa niekoho dotkol, z odborného hľadiska sú smiešne. A už vôbec nie v texte, ktorý si nárokuje hodnotiť štruktúru jogového systému z odborného pohľadu a ktorý sa navonok tvári ako odborný, no ako vidíme, ani zďaleka odborným nie je.

Janu Sirsasana

Autor vo svojom texte tvrdí, že varianty B a C pozície Jānu Śīrṣāsana zvyšujú riziko poranenia kolenných väzov a neprinášajú žiadne dodatočné benefity. Takéto tvrdenie je ničím nepodložené, zovšeobecňujúce a opäť ukazuje absenciu hlbšieho pochopenia fyziológie, biomechaniky a predovšetkým tradície.

Je nepochybné, že kolenný kĺb je zraniteľný, najmä ak sa s ním manipuluje nesprávne alebo pod tlakom. Ale rovnako ako pri iných pozíciách platí: ak nie je telo pripravené, pozícia sa modifikuje alebo sa jednoducho nevyučuje. Tvrdiť, že Jānu Śīrṣāsana B a C sú zbytočné, je ako tvrdiť, že španielska gramatika je zbytočná, lebo je náročnejšia než anglická.

V Yoga Mala Pattabhi Jois jasne vysvetľuje, že každý variant Jānu Śīrṣāsany má špecifický účinok:

• A: stimuluje tráviaci oheň a harmonizuje pránu.

• B: pôsobí na močový mechúr a tráviaci trakt.

• C: podporuje panvové dno a má očistný účinok na apānu váju.

Tieto verzie nie sú len fyzickými variantami. Sú navrhnuté tak, aby ovplyvňovali rôzne oblasti tela a energetické dráhy. Z tohto dôvodu majú všetky svoje miesto. Nie ako zbytočné opakovanie, ale ako postupná práca s telom, dychom a energiou. Lenže keď autor označil tieto tvrdenia (energie a pod.) za bullshit, čo dodať.

Je pravda, že pri verzii C je predkolenie vo zvýšenej vonkajšej rotácii, čo môže pôsobiť ako provokačné postavenie pre menisky kolena a to hlavne v prípade "tuhosti" v bedrovom kĺbe. Preto je nutné rešpektovať rozsah pohybu bedrového kĺbu a pružnosť väzov v oblasti kolena. Ak študent nie je pripravený, pozícia sa:

buď upraví, alebo vynechá. Chill.

Ale robiť z toho dôvod na diskreditáciu pozície ako takej, to je akoby sme tvrdili, že klik je nebezpečný, lebo si ním niekto poranil rameno, bez zohľadnenia techniky, prípravy a vedenia. Presne toto sú tie manipulatívne a zavádzajúce tvrdenia.

Riziko nepochádza z pozície samotnej, ale z jej nesprávneho učenia, podania alebo vykonania. Preto je zodpovednosťou učiteľa, nie systému.

Jānu Śīrṣāsana nie je o „ťahaní sa dopredu“ ani o „dosažení chodidla“. Je o dychu, prepájaní strán tela, práci s trávením a vedomím. Ak sa niekomu pozícia nehodí – nech ju necvičí. Ale vyhlasovať ju za zbytočnú a nebezpečnú len preto, že jej nerozumiem, .....

Aj tu sa ukazuje nekvalifikovanosť, keď niekto používa výrazy, ktorým evidentne nerozumie a to navyše bez podloženia štúdiou, či iným konkrétnym dôkazom.

Tam, kde sa to autorovi hodí, využíva štúdie (ktoré si tak či tak interpretuje po svojom), a tam kde nie, ich vedome zamlčiava alebo nevyužíva, pretože ide iba o jeho domnienky. Takto prosím vznikajú dezinformácie zabalené do tvrdenia "ale veď ide o môj názor"

Zároveň však ale vyjadrujem, že s autorom súhlasím... nedáva zmysel to učiť a hlavne ani praxovať s týmto nastavením. Je jasné, že časom dôjde k zraneniu, vyčerpaniu a zlosti. O tom pravia aj jogové texty.

Šírenie strachu však nepovažujem za veľmi jogínske. Pravdovravnosť je jednou z hlavných zásad jogy, .... ale to už je asi o inom.

Autor v ďalšej časti článku tvrdí, že série Ashtanga jogy nie sú vyvážené – obsahujú údajne príliš veľa predklonov, veľa laterálnych rotácií v bedrách, málo práce na ramená a takmer žiadne záklony. Toto tvrdenie je typickým príkladom nedostatočného pochopenia štruktúry série, a najmä - jej účelu.

V Ashtanga joge, a celkovo v tradičnej joge, majú predklony zásadný význam, ktorý nie je len biomechanický. Z pohľadu fyziológie: predklony aktivujú parasympatikus (uvoľňujúci nervový systém - ak sa do nich nervete násilím), pôsobia proti stresu a úzkosti, uvoľňujú chrbticu, spájajú apānu a pránu, čím podporujú vnútorné očistné procesy a aktivujú teplo.

Predklon zároveň obracia pozornosť dovnútra, smerom k introspekcii.

Je preto prirodzené, že prvá séria, ktorá je zameraná na očistu, stabilizáciu a zjednotenie dychu, bude obsahovať viac predklonov. To nie je chyba, to je zámer. A ja sa čudujem, že mu autor nepochopil, keďže je tak dokonale sčítaný.

Z pohľadu fyzioterapie a kineziológie predklony ako také nie sú nebezpečné, pokiaľ sú vykonané s rešpektom k individualite tela, so zapojením stabilizačného systému - v metóde vinyasa joga je to práve dýchanie a prax vinyasy, a teda s plným vedomím dychu.

Autor vo svojom texte cituje štúdiu Callaghan & McGill z roku 2001, ktorá upozorňuje na riziko hernie platničky pri nadmernej flexii. No túto štúdiu interpretuje absolútne mimo kontext:

Štúdia bola vykonaná na chrbticiach ošípaných, hernie, resp. trhlina v nucleus pulposus sa objavila až po desaťtisícoch opakovaní flexie pod záťažou (86 400 cyklov), a nepočíta so zapojením dychu a nervovej regulácie, ktoré sú v joge zásadné.

V praxi Ashtanga jogy nikto nerobí 80-tisíc predklonov denne, a ak áno, problémom nie je joga, ale porucha správania. Tu je text z danej štúdie: "Herniation occurred with modest levels of compression and flexion/extension moments but with a high number of motion cycles. Specimens tested in the lowest compressive force group (260 N) had nuclei that were intact after 86,400 flexion cycles (one of the five specimens demonstrated initiation of a posterior fissure that had not reached the outer boundary of the annulus)."

Ide teda buď o vedomé šírenie strachu, alebo vedome zamlčiavanie dôležitej informácie alebo nevedomosť, čo značí nekvalifikovanosť. Jej cieľ je však šíriť strach.

Ide teda o typickú dezinformáciu a manipuláciu pravdy. A tým sa v dnešnej dobe treba vyhýbať. A o to viac považujem za potrebné to priamo pomenovať.

Tvrdenie, že Ashtanga joga neobsahuje nič na ramená, je tiež nepresné. Samotné vinyasa sekvencie (desiatky denne) = práca s ramenami a trupom za prítomnosti aktivácie stabilizačného systému, pozície ako Navasana, Utkatasana, Parshvakonasana či samotná Vīrabhadrāsana B sú pri správnom nastavení výborné na aktiváciu a stabilizáciu ramien, navyše sa tu pracuje s váhou vlastného tela, funkčne, nie izolovane.

Joga nie je kulturistika. Ak chce niekto cvičiť ramená, má ísť do fitka. Ja chodím, takže odporúčam. No ak chce pracovať s telom vedome, komplexne a v spojení s dychom, vinyasa na to bohato stačí, ak je praktizovaná správne.

Je zaujímavé, že autor zároveň kritizuje sériu za to, že je príliš fyzická, no zároveň málo fyzicky účinná, kedy sa dožaduje inej fyzičnosti, má veľa predklonov, no zároveň podľa autora málo predklonov so zmysluplnou funkciou, málo záklonov, o ktorých zároveň tvrdí, že neslúžia ako kompenzácia, no zároveň sa kompenzácii dožaduje.

Tak čo vlastne vadí? Fyzickosť alebo jej nedostatok? Predklony alebo ich riziko? Tento vnútorný rozpor sa tiahne celým článkom a ukazuje, že autor síce cíti nesúlad, ale nevie ho presne uchopiť, lebo nepozná kontext série a presne takto sa pozná nekvalifikovanosť v daných problematikách alebo je to možno zámerná manipulácia s cieľom potvrdiť svoju pravdu, šíriť kontroverziu a emócie a získať tak "kliky"? Alebo jednoducho nevedomosť a v tom prípade by som očakával korekciu článku.

Ako fyzioterapeut môžem potvrdiť, že riziko poranenia v predklonoch nevzniká kvôli pozícii samotnej, ale kvôli: zlej technike, nesprávnemu dychu a teda slabej stabilizácii, a nevhodným, nekvalifikovaným (často násilným) dopomociam.

Takže tu sa s autorom zhodnem.

Preto učím všetkých svojich študentov pracovať so stabilizáciou a dychom ako základom každej ásany – a predklony sú pritom výborným nástrojom. Nie sú problémom. Problémom je nevedomý prístup a neodbornosť a nekvalifikovanosť.

Všetko toto popisujem v mojej záverečnej práci. Kiežby si všetci, čo kritizujú a nadávajú dali čas ju prečítať. Ale lahší je hejt.

Existujú štúdie, ktoré potvrdzujú, že tzv. "guľatý" predklon nie je dôvodom hernie. Iný zas potvrdzuje, že hernia vo väčšine prípadov vzniká pri náhlych bežných pohyboch, pri náhlom skokovom zvýšení záťaže bez dostatočnej prípravy, alebo napríklad existuje štúdia, ktorá hovorí o tom, že bolesť spodného chrbta spôsobuje alebo zhoršuje málo spánku. Ani jedna zo štúdií však nestraší ľudí niečo nerobiť, resp. manipulatívne nepodsúva, že k budú niečo robiť, niečo sa stane. Naopak, hýbať sa treba a predkláňať tiež.

Dôležité je správne vykonávanie a individualizácia cvičebného programu, ak tak môžeme sériu Ashtanga jogy nazvať odhliadnuc od jej filozofického a historického rámca.

Ja pracujem so študentami, ktorí majú až radikulopatie v oblasti lumbálnej chrbtice, no so zapojením správnej biomechaniky dýchania chrbtica zostáva v totálnom bezpečí. Samozrejme bez silných dopomocí, doskokov a iných obmedzení, na ktoré nie je v tomto článku priestor vysvetliť..

Btw. aj ochrnutý človek môže praktizovať Ashtanga jogu. Pri takomto vnímaní by rovno taký jedinec bol odsúdený nič nerobiť.

Autor v tejto časti článku pokračuje vo svojom (už tradičnom) štýle znevažovania pozícií. Tentoraz si zobral na paškál Tittibhāsanu C, Karandavāsanu a Supta-ūrdhva-pāda-vajrásanu, ktoré označuje za zbytočné, nezmyselné a „iba na efekt“. Toto tvrdenie nie je len neúctivé voči tradícii a systému, ale aj fakticky mylné a nekompetentné.

Tittibhāsana C

Táto pozícia nie je o „chodení po miestnosti“ (tu by sa zišiel emotikon, pretože si práve držím dlaň na čele), ale o kontrole tela v nestabilnom priestore, sile dychu v spojení s pohybom a teda koordinácii pohybu s dýchaním vo veľmi náročných podmienkach. Praktikant je dolu hlavu, zároveň však kráča vpred a vzad za súladu s dýchaním. Jej cieľom nie je chôdza, ale rozvoj stability v dynamike, čo má hlboký efekt aj na mentálnu úroveň, ide o „kráčanie v neistote“. Zároveň to všetko, čo sa v celej Titthibasahane deje, extrémne "útočí" na nervový systém, prevažne mozoček a iné časti centrálnej nervovej sústavy. Vytvára nové neuro-spojenia a adaptuje nervový systém na záťaž. A tak sa posilňuje.

Preto je následkom jogovej praxe nie veľký rozsah abdukcie "kyčlí", ale rozvaha, koncentrácia, stabilita a zachovanie pokoja a rovnováhy aj v náročnej situácii. To je výsledok jogovej praxe. Ak chce niekto veľký rozsah pohybu, nech sa páči, veď je tu strečing, gymnastika, a mnohé iné super cvičenia. Ale nevolajte to joga.

 Karandavāsana

Áno, Karandavāsana je mimoriadne náročná, ale práve preto sa nachádza až v pokročilej sérii. Ak sa na ňu niekto necíti, nikto ho do nej netlačí. Je to ásana, ktorá určite vyžaduje silu ramien (ešte nie tak dávno v texte si budovanie sily ramien autor vyžadoval), práce s dychom a horných končatín, prevažne pletencov a ich fixácie, vyžaduje plnú stabilitu v obrátenej pozícii (stoj na predlaktiach), kombinuje kontrolu pri prechode do a z lotosu a mnohé iné. Preto treba budovať najprv Pincha Mayurasanu. V mojej škole, kým niekto nezíska stabilitu v Pincha Mayurasane, s Karandavasanou počkáme. Zároveň to však môže byť aj veľká fun, zábava a prekročenie komfortnej zóny pre študenta. Ja by som z toho tragédiu nerobil.

Je to pozícia, kde sa technika prepája s dychom a mentálnym sústredením. A hlavne – neexistuje žiaden dôvod nazývať ju „nezmyselnou“ len preto, že je ťažká.

Ja sám ju momentálne nedokážem a čo, mám začať nenávidieť jogu a každú ásanu, alebo čo je cieľom? Ide o skôr o skúšanie, hranie sa, pokorenie samého seba. Nie rvanie sa, napätie, nervozitu, kŕč.

Nie každá pozícia musí byť funkčne „silová“. Niekedy je zmyslom práve to, ako vedome vystúpime zo svojej komfortnej zóny.

Opäť...

Je zaujímavé, že autor sa sťažuje, že prax série nie je dostatočne fyzicky náročná na určité partie, zároveň tvrdí, že je príliš fyzická, a nakoniec poukazuje, že je mimoriadne náročná a ešte aby to ho nebolo málo, že vlastne joga o fyzičnosti vôbec nie je. Tak čo? Táto nekonzistentnosť odráža jeho sústredenie len na fyzický aspekt jogy, ktorý však zároveň kritizuje. Celý tento odsek je vlastne úplne zbytočný, ako som písal na začiatku, pretože joga o tomto vôbec nie je. Úprimne sa mi o tom ani nechce písať, ale daný článok mi poskytol príležitosť poukázať na to, čo nie je joga. Táto nekonzistnentnosť sa plíži celým článkom.

Ja sa s pánom Dostálom vlastne 100% - tne zhodujem. To, čo on popisuje a o čom je jeho článok ale vôbec nie je Ashtanga joga. Naozaj na to roky poukazujem, že prax, ktorú popisuje je skutočne nesprávna a zlá, no všetci, čo by mali počúvať, arogantne a egoisticky opovrhujú argumentami, pretože ego nepustí. No taktiež si prosím uvedomme, že pre niekoho môže byť v konečnom dôsledku aj dobrá, pretože možno práve tá zlá skúsenosť podmieni hľadanie, pátranie, zmenu. Avšak ľahšie je si nájsť 1000 iných výhovoriek, športov, systémov, ezo prvkov, tarotov, proste... utekať od seba a stotožňovať sa s tamtým vonku. A úplne najideálnejšie, preberať pravdy od iných. Čo je legitímne, veď prečo nie. Každý je slobodný a zodpovedný sám za seba. Lož, manipulácie a zavádzanie, či zraňovanie dopomocami už určite nie. Nevolajte to prosím AHSTANGA JOGA!

Autor vo svojom článku polemizuje nad tým, prečo sa Padmásana v Ashtanga joge tradične začína pravou nohou. Považuje to za „nepodložené dogmatické pravidlo“, ktoré údajne nedáva zmysel. Toto tvrdenie je však opäť zjednodušené, zavádzajúce a vytrhnuté z kontextu tradičného učenia. Začínať Padmásanu pravou nohou má svoj základ v tradičných textoch aj symbolike. V Hatha Yoga Pradīpike (konkrétne pri popise Siddhāsany) sa spomína pravá päta ako tá, ktorá má byť pritlačená k perineu. Okrem toho je v tantrickej aj jógovej symbolike pravá strana spojená so slnečným kanálom piṅgalā, ktorý predstavuje aktívny, dynamický princíp. Začať pravou nohou je preto energeticky zmysluplné. Nejde o „nezmysel“, ale o symbolický vstup do práce s telom a vedomím. Pattabhi Jois tento princíp neobjavil, ale rešpektoval ho ako súčasť tradície, ktorú študoval u Krishnamacharyu. To, že Krishnamacharya niekedy učil lotos aj na obe strany, je známe, no neznamená to, že pravá noha ako prvá nemá svoje miesto. Je to len iný prístup. Prístup k rešpektu k textom a aj keď autor spochybňuje význam a pojem "tradičná" - toto je tá tradicionalita - rešpekt k textom. V praxi to znamená, že ak má niekto obmedzenia, môže začať ľavou alebo použiť modifikáciu – a je to úplne v poriadku.

Nedávno sme sa v KYM učili Bandhy v pozícii Siddhasana a Padmasana. Samozrejme, nie každý vedel založiť lotos a Śrī V Srinivasan tiež žiadal pravú a tlak na perineum, ak však niekto nevedel, alebo nemohol, v pohode a bez násilia sa našla alternatíva. Ja by som v tom taký problém nevidel.

Takže tí, čo ste čítali autorov článok a vystrašil vás alebo znechutil, zostaňte v chille, vždy vieme nájsť spôsob .

Toto nie je dogma, ale poznanie kontextu. Autor kritizuje aj tvrdenie Pattabhiho Joisa, že Padmásana „čistí pečeň a slezinu“, no tu opäť zamieňa tradičný jazyk s vedeckou medicínou. V joge sa pojem „očisty“ používa pre energetické a fyziologické procesy ako stimulácia tráviaceho ohňa, tlak na vnútorné orgány a harmonizácia pránických tokov. Ide o symbolický a energetický opis, nie medicínske tvrdenie, ktoré by mal niekto skúmať hepatologickými testami. Zarážajúce je, že autor používa jazyk vedeckého racionalizmu len tam, kde mu to vyhovuje, no tradíciu interpretuje bez pochopenia jej vrstiev a zároveň sa pýši svojou znalosťou a vzdelaním. Tvrdí, že iba Jois a jeho žiaci trvajú na „prvej pravej“, a preto je to zlé – ale ak by to robili všetci, zrejme by napísal, že všetci sú dogmatici. Toto je opäť logický rozpor. V skutočnosti ide o špecifikum tradície, nie o diktát. Celá joga je rešpekt textov a nie diktát. Veď študent antropológie by to mal vedieť, hlavne ak sa pýši, že sa zameriaval na Indiu. Ibaže by štúdium nebolo o joge.

Tak ako niektoré školy spievajú mantry trikrát, iné stoosem krát – a každá má svoj zmysel. Ja osobne nechávam svojich študentov začínať Padmásanu pravou nohou, ale len vtedy, ak ich telo to umožňuje a majú k tomu podmienky. Ak nie, cvičíme inak. To nie je dogma – to je rešpekt k tradícii v spojení s realitou praxe. A k tomu využívam naozaj vyštudované poznatky z fyzioterapie (nie domnienky), ktoré mi pomáhajú ásany využiť aj terapeuticky a to nie len jogovo ale aj telesne.

Toto je joga – nie výkon, nie doktrína, ale živý nástroj pre vedomie, dych a zdravie. A každý nástroj musí byť použitý správne a nie podľa dogmy, ale podľa poznania. Ak niekto nerozumie kontextu, nemal by ho hodnotiť ako „nezmyselný“.

So všetkou úctou... autor nemá odborné vzdelanie na to, aby mohol takéto tvrdenia o ásanách vyjadrovať. Myslím teraz z pohľadu fyzioterapie, anatómie a kineziológie. Ak má vyštudovanú medicínu, fyzioterapiu alebo iný relevantný odbor (nie týždňový kurz), verejne sa ospravedlňujem. Avšak vyjadrovať sa k niečomu, čomu evidentne nerozumie, je náročné – pretože sa mi nedá reagovať na tvrdenia, ktoré sú založené na nepochopení, nevedomosti a nedostatku vzdelania (spomeňte si na hoaxy o vakcínach, už ste niekto svoj čip našiel? Toto je veľmi podobné. Ja zas nie som historik, píšem o sútrach a textoch to, čo ma učili a učia moji učitelia, nie moje domnienky.

Ešte k tým "mostom"

Paschimottanasana po záklonoch – alebo „mostoch“, ako sú neodborne označované – nie je omyl. Omyl však spočíva v samotnom zaradení „mostov“ do prvej série. Ak chceme byť presní, „most“ (Setu Bandhasana) je súčasťou úplne inej série ako "most - Urdhva Dhanurasana", takže samotný termín je nesprávny. To, čo autor nazýva „most“, je vlastne pozícia obráteného luku (Urdhva Dhanurasana), ktorá patrí medzi posledné pozície druhej série. Táto ásana by mala byť vyučovaná iba vtedy, keď je chrbtica na ňu dostatočne pripravená – čo si vyžaduje dlhodobú prax - teda na konci série druhej. Eventuálne sa môže učiť po sérii záklonov, ale nie je to nutné.

Ak je niekto schopný vykonať záklon, potom Paschimottanasana má svoje miesto – ale nie kvôli chrbtici, ako je často mylne uvádzané. Zaujímavým faktom je, že samotný Pattabhi Jois Urdhva Dhanurasanu vo svojej knihe vôbec nespomína, rovnako ako sa táto ásana nenachádza v sylabe prvej série. Preto je otázka: Je naozaj problémom Ashtanga joga, alebo nepochopenie jej princípov a nesprávne učenie, ktoré vedie k takýmto záverom?

Fakt je jeden, že v modernej Ashtange sa v prvej sérii Urdhva Dhanurasana učí. A tuším že sa znej musíte aj vedieť postaviť, aby vás akože posunuli do série druhej. Tento nezmysel Pattabhi Jois nikdy neučil, nie je v jeho pôvodnom sylabe a nepatrí tam. To, že to niekto robí a niekto učí JE NESPRÁVNE, ale nie je to chybou systému.

moje zdieľanie - časy, keď autor ešte pátral a hľadal a vďaka mu za to. Rešpekt

Ja mám množstvo klientov s herniami diskov a dokonca aj útlakom koreňových nervov a v pohode sme predklony a aj veľmi hlboké nastavili, pretože ich učím dýchať a pracovať so stabilizáciou. To je podstatné. Tam prichádza skôr problém pri doskokoch a pri zádrži dychu a prudkých pohyboch. Vo svojej praxi (učenia) preto dôrazne poukazujem na dôležitosť správneho dýchania pri cvičení ásan. Dám autorovi za pravdu, že dnes sa predklony často praktizujú nesprávne: ťahaním a tlačením sa dopredu, s chybnými a prudkými dopomocami, ktoré môžu zvyšovať riziko poranenia platničiek. Áno, toto je reálny problém – ale nejde o chybu Joisa, ani systému Ashtanga jogy, ale o problém nevzdelaných učiteľov. Preto kladiem dôraz na vzdelávanie, kde sa snažím tieto techniky správne odovzdávať.

Autor tiež opisuje ásany ako „ťažké, ľahké, zábavné“ a analyzuje ich z pohľadu flexie a extenzie, ale ani raz nespomenul ich skutočný význam.

Vatayanasana rozhodne nie je o „cvičení laterálnej rotácie a protrakcie lopatiek“. Úprimne dúfam, že autor jogu neučí, pretože takéto zjavné nepochopenie môže viesť k zraneniam.

Ešte raz a "nahlas", táto ásana nie je vôbec o žiadnej protrakcii lopatiek. Cvičiť protrakciu lopatiek – a ešte k tomu vo Vatayanasane? Toto nedáva žiadny zmysel. Ak by autor a ostatní mali dostatočné vzdelanie, podobnú hlúposť by ani len nemohli vysloviť.V ktorom jogovom texte je to napísané? Toto je presne výmysel západniarov a toto je presne ten moderný prístup, ktorý zraňuje.

Cvičiť protrakciu znamená čo? Zvyšovať svalovú silu fixátorov, rotátorov, mobilitu, výdrž, čo vlastne? Lebo cvičiť je jednoduché povedať, ale cvičenie k niečomu vedie. Rovnako aj tvrdenie o „laterálnych rotáciách v bedrovom kĺbe“ – ani to tu nie je podstatou, takže vysvetľovať to ďalej ani nemá zmysel. Ťažko na to reagovať, lebo je to so všetkou úctou hlúposť. Ak by niekto mal praktizovať Vatayanasanu a pritom sa sústrediť na protrakciu lopatiek... preboha, choďťe si zacvičiť von na workout či čo, ale s týmto nastavením nerobte jogu prosím.

Pozrite sa, kedy som to zdieľal. 3,5 roka predtým, ako som začal študovať fyzioterapiu, pretože už vtedy som videl, že niečo sa robí zle. A bohužiaľ aj po 9 rokoch sa to učí ešte horšie. Ja som vo svojich výrokoch totálne nemenný.

Autor vo svojom texte uvádza, že mnoho pozícií v sériách „nie je k ničomu“. Na toto tvrdenie vlastne ani nie je čo povedať. Urobte si názor sami.

Autor na záver prvej "kapitoly" tvrdí: „Netvrdím, že série sú úplne zlé. Na svoju dobu boli pokrokové a koncepcia sérií je cenná. Problém je, že sme sa zastavili u prototypu. Namiesto toho, aby sme sériu rozvíjali a obohacovali, tvrdí sa, že je dokonalá – a že akákoľvek zmena spôsobí, že prestane fungovať. Vzhľadom na to, že už teraz nefunguje, takéto riziko by som pokojne podstúpil.“

Táto posledná pasáž je výstižnou bodkou za celým článkom – a zároveň výbornou ukážkou rozporov v autorovom chápaní samotnej jogy. Najprv totiž uznáva, že série sú „cenné“ a „pokrokové“, no o pár viet ďalej píše, že „už dnes nefungujú“. Naopak, fungujú a ja a moji žiaci sú toho dôkazom. Ich rigidné a násilné praktizovanie nefunguje. Podobných protichodností je v texte mnoho a táto patrí medzi najvypuklejšie. Ak séria „nefunguje“, ako môže byť zároveň pokroková a cenná?

Ja by som toto tvrdenie zhrnul inak, ak dovolíte. Pre západnú myseľ, ktorá chápe jogu ako workout, nebude joga NIKDY FUNGOVAŤ a to že sa jej nepochopením zraníte, a rozhádže sa vaša myseľ, nie je problém jogy. Dopomoci sú téma samostatná.

Autor tu zároveň naráža na domnienku, že sa séria mala ďalej „vyvíjať“, ako keby šlo o softvér, ktorý treba aktualizovať. No Ashtanga joga nie je prototyp. Nie je to nedokončená beta-verzia systému, ale plnohodnotný učebný sylabus, ktorý má hlbokú logiku. Jeho cieľom nie je vytvoriť fyzicky „ideálnu“ sekvenciu pre každého, kde si nájdete svoju komfortnú zónu, aby ste mohli postovať príspevky na Instagram, ale vytvoriť rámec, v ktorom študent rozvíja disciplínu, trpezlivosť, vedomie a sústredenie. Systém je nástroj – nie cieľ. A ako každý nástroj, aj tento treba pochopiť a naučiť sa s ním narábať. Používať ho. Nie slepo ho nasledovať. Toto nie je problém jogy ale tých, ktorí ju takto praktizovali. A preto, ak by sa aj mala ďalej vyvíjať, prosím, určite nie od žiadneho človeka bez pochopenia a rešpektu k textom.

Práve preto som dva roky pracoval na vzdelávaní, kde budúcich učiteľov učím s praxou narábať. Vďaka bohu, pretože áno, autor má pravdu, Ashtanga joga v jeho ponímaní zraňuje, ubližuje a nikdy fungovať nebude. A preto...

Ak autor tvrdí, že séria „nefunguje“, je namieste otázka: nefunguje pre koho? A nefunguje prečo? V mojom vlastnom štúdiu a u mojich študentov séria funguje veľmi dobre a u niektorých už cez 10 rokov – nie preto, že by bola dokonalá, ale preto, že ju neučím mechanicky. Rozvíjame ju v zmysle hlbšieho pochopenia, nie pridávaním póz. Ak niekomu séria „prestala fungovať“, skôr to svedčí o jeho vlastnom postoji, než o systéme samotnom. To, že niekto pri cvičení série naráža na odpor, frustráciu, stagnáciu alebo zranenie, je realita, ale táto realita nehovorí o zlyhaní jogy, ale o potrebe zmeny prístupu, učiteľa alebo vnútorného postoja. Takto som pristupoval ja k vlastnej praxi - introspekciou, rozjímaním. Myslíte si, že mňa nikdy neprestala baviť? Že pre mňa nebola náročná? Jasné, bože a koľkokrát som s ňou chcel skončiť, ale nikdy, naozaj nikdy by som neosočoval niečo vonku. Ja osobne vždy nazerám dnu. Neustále v nej objavujem niečo nové už 12 rokov. Nancy Gilgoff praxovala koľko? 40 rokov? Manju???? Tvrdenie, že nefunguje tradičná, je lož. Tvrdenie, že nefunguje moderná, je pravdou.

Joga nie je o prispôsobovaní systému každému egu, ktoré ho nechápe. Je o práci s mysľou, s dychom a s vlastným vnútorným svetom. A keď niečo „nefunguje“, prvá otázka nie je „čo s tým systémom“, ale „čo sa deje vo mne“.

Môj názor na série je teda o dosť odlišný. Sylabus Ashtanga jogy má obrovskú logiku, no je dôležité vedieť ho správne používať. Nie je to rigidný systém. Ak sa však aplikuje bez rozmyslu na kohokoľvek rovnako– či už ide o ženu, muža, vysokých, nízkych, ľudí so silnejším alebo slabším svalovým tonusom, tuhými kĺbmi, športovcov či ľudí s „kancelárskym životným štýlom“, po zranení, chorobe, ..... – je prirodzené, že niekomu bude vyhovovať a niekomu nie. Inak tiež budem praxovať po športe, inak po chorobe, inak v úplnom zdraví, inak keď je mi ťažko, inak keď ma bolí hlava, inak keď mám nádchu, inak keď mám veľa myšlienok... .mám pokračovať?

 teraz k časti, kde autor tvrdí:

„Nie je to žiadne prastaré poradie pozícií. Je to jednoducho sekvencia, ktorú vytvoril Pattabhi Jois okolo roku 1960. Nepochádza z Joga Korunty a nevymyslel ju ani Krišnamáčárja.“

Toto tvrdenie autora je častým argumentom kritikov Ashtanga jogy, a to, že ide len o moderný výmysel Pattabhiho Joisa a že celý systém nemá tradičný základ. No táto interpretácia je zavádzajúca a povrchne uchopená, pretože ignoruje širší historický kontext a filozofiu za sériou, čo je zvláštne, keďže sa autor pýši svojim rozhľadom a jedinou možnou správnosťou tvrdení o histórii Indie.

Je pravda, že sekvencie, ako ich poznáme dnes, boli štandardizované až v 60. rokoch Pattabhim Joisom, avšak tvrdiť, že si ich vymyslel z ničoho, je rovnaké, ako povedať, že Beethoven vymyslel hudbu. Pattabhi Jois využil princípy, ktoré sa sám učil od Krishnamacharyu, a tie boli zasadené do kontextu tzv. vinyasa krama systému – ktorý Krishnamacharya detailne popisuje v Yoga Makarande (1934). V Yoga Makarande Krishnamacharya podrobne opisuje desiatky ásan vrátane vinyasy, dychu, výdrže a bandhy. Mnohé z týchto pozícií sa zhodujú s tými, ktoré sa neskôr objavujú v Ashtanga joge, najmä v primárnej a strednej sérii. Aj keď neuvádza priamo ich fixné poradie, z celkového systému je zrejmé, že základ vinyasa krama a integrácia dychu s pohybom bola centrálnou súčasťou jeho výučby – a teda základom toho, čo Pattabhi Jois neskôr systematizoval ako učebný sylabus. BTW. ako to, že sa autor odvoláva na Yoga Makarandu, kde sú popísané ásany, ich účinky a ciele a potom vyplodí myšlienku, že napr. Baddha Konasana je o abdukci kyčlí? Tieto otázky sú rečníckymi, ide mi skôr čitateľa upozorniť na zjavné ohýbanie pravdy, reality tak, ako sa to hodí. A to považujem za extrémne nebezpečné.

Áno, text Yoga Korunta, na ktorý sa Pattabhi Jois odvolával, sa dnes nedochoval – no aj to je v rámci jogy bežné. Mnohé staré texty boli odovzdávané ústne alebo v fragmentoch, niektoré sa stratili. To však neznamená, že nikdy neexistovali. Samotný Krishnamacharya v rozhovoroch (a jeho žiaci ako Srivatsa Ramaswami či A.G. Mohan) často potvrdzujú, že u svojho učiteľa Ramamohana Brahmachariho študoval nielen filozofiu, ale aj systém ásan spojený s dychom, bandhami a mantrami – teda plne integrovaný jógový prístup, ktorý sa neskôr zhmotnil aj v systéme Ashtanga jogy.

Navyše, v Krishnamacharyovej knihe Yogaasanagalu z roku 1941 ak sa nemýlim, je zverejnené poradie pozícií (vrátane prechodov), ktoré jasne ukazuje kontinuitu s tým, čo dnes poznáme ako primárna a stredná séria. Tento text predchádza 60. roky a dokazuje, že Jois pracoval s niečím, čo už existovalo a čo poznal z priameho štúdia. Nejde teda o „vymyslený prototyp“, ale o učenie v tradícii gurukuly, ktorú Pattabhi Jois odovzdával ďalej.

Rovnako ako v každej živej tradícii, aj tu bol priestor pre systematizáciu a pedagogickú úpravu. Pattabhi Jois jednoducho z rámca, ktorý dostal, vytvoril sylabus – určený na výučbu jogy v kontexte dnešného (aj západného) študenta na vysokej škole. Tvrdiť, že tento systém nemá korene, len preto, že dnes nie je možné vytiahnuť konkrétnu stranu z Korunty, je ahistorické a nekorektné a opäť manipulatívno zavádzajúce..

Joga je predovšetkým živý systém. A ak niekto tvrdí, že niečo nie je „tradičné“, len preto, že nie je v sanskrtskom rukopise na palmovom liste – nech sa najprv spýta, či vôbec rozumie, čo znamená tradícia v kontexte jogy. A ja verím, že to autor vie, keďže to údajne študoval. Áno súhlasím, všetko potrebuje svoj vývin a tiež, že západná myseľ a západné moderné telo potrebuje rozhodne iný prístup. Neznamená to však, že problém je joga.

Roky upozorňujem na problém, ktorý dnes cítime naplno – výuku jogy vedú ľudia bez adekvátneho vzdelania, skúseností a často aj bez skutočného záujmu o filozofiu či kontinuitu tradície - tu sa s autorom zhodnem. Stačí pár víkendov, zaplatený certifikát a človek sa stáva „učiteľom“. A potom čítame články, v ktorých sa systém, ktorý niekto praktizoval nesprávne alebo zle pochopil, zhadzuje ako celok. To nie je vina jogy. To je dôsledok nedostatočne nastavenej latky v edukácii.

Sám viem, že certifikácie, akože učiteľských tréningov sú často iba o vytvorení tzv. clusterov ľudí, ktorí od seba preberajú názory a potom sa idú variť cestoviny. Dopomoci sa naučia mechanicky, tvrdo až priam odporne a nikto nekontroluje ich správne prevedenie. Môžem pokračovať až až.

Sám som fyzioterapeut, mám vysokoškolské vzdelanie, prešiel som náročným štúdiom, kde som sa práve venoval systému praxe, ktorý dnes nazývame Ashtanga joga a viac ako dekádu sa venujem každodennej praxi jogy, učeniu, vedeniu kurzov, workshopov aj výcvikov inštruktorov. Mojou povinnosťou je nielen praxovať, ale aj chrániť túto tradíciu pred zjednodušovaním a komerčným zneužívaním. Aspoň to tak cítim. Neviem ako je to v Čechách, ale tu vyrastajú "jogové" štúdiá ako huby po daždi. Po pár týždňovom tréningu si za hodiny pýtajú dokonca viac peňazí, ako ja. No a keď čítam články ako tento, ktorého autor sa prezentuje ako odborník, no z kontextu je zrejmé, že mu chýba vzdelanie v oblasti fyzioterapie, anatómie či histórie jogy – cítim potrebu reagovať.

Nie preto, že by som chcel niekoho konfrontovať, toto vôbec nie je osobné, ale preto, že mnoho ľudí takéto texty číta ako pravdu. Lenže pravda nie je niekoho názor. A ak chceme zachovať kvalitu a dôstojnosť jogy – a najmä Ashtanga systému – musíme vedieť rozlišovať medzi subjektívnou skúsenosťou a objektívne overiteľným poznaním. Na záver len dodám: ak jogu niekto praktizuje spôsobom, ktorý vedie k frustrácii, bolesti, zraneniam či odporu – potom nie je na vine joga, ale spôsob, akým bola učená. A tam sa musíme pýtať: kto učí, ako učí, a čo vlastne predáva? Roky na to upozorňujem.

Odsek "Pattabhi Jois sám necvičil to, čo učil"

Áno, informáciu, že Pattabhi Jois v neskorších rokoch svoju ásanovú prax nevykonával, som tiež viackrát počul – vrátane toho, že sa jej vzdal buď z dôvodu nehody na bicykli, alebo ako vedomého rozhodnutia obetovať osobnú prax v prospech učenia. V konečnom dôsledku je však jedno, či šlo o zranenie alebo vedomú obetu – faktom zostáva, že neskôr už ásanovú prax aktívne nevykonával. A áno, aj ja osobne si myslím, že to nie je ideálny príklad pre študentov, najmä ak vyučoval tak náročný systém.

Napriek tomu by som to nenazval pokrytectvom, ako to robí autor článku – skôr následkom okolností, osobného rozhodnutia, možno aj vyčerpania. Navyše, celým článkom sa tiahne citeľná zášť voči Pattabhi Joisovi, a to až do miery, ktorá sťažuje udržať si pri čítaní objektívny odstup. V tejto pasáži autor opäť podsúva nepriamy morálny súd bez širšieho pohľadu na kontext – kultúrny, historický aj osobný.

Je tiež zvláštne, že autor na ilustráciu „náročnosti systému“ používa ásany z tretej a štvrtej série – ktoré väčšina bežných študentov ani nikdy nepraktizuje a ktoré sa v tradičnej výuke odovzdávajú až po rokoch stabilnej praxe. Tieto pokročilé pozície nie sú súčasťou základného učenia a ich existencia nemá odrádzať – sú určené len pre veľmi úzky okruh pokročilých študentov. Bežná výuka, najmä dnes, sa v 95 % prípadov (číslo berte obrazne) pohybuje výhradne v rámci prvej a druhej série.

Musím tiež poukázať na jednu vec, kde mi autor dá určite za pravdu: aj dnes existuje množstvo učiteľov, ktorí Ashtanga jogu vedú, no sami ju nepraktizujú. A teda sa s autorom zhodnem – to v poriadku nie je. Tu v Bratislave ich poznám niekoľko.

Práve preto som si zvolil transparentný prístup k svojej vlastnej praxi. Aj keď ju nezverejňujem vo forme ukážkových ásan alebo videí, pretože si myslím, že prax učiteľa má zostať čiastočne „v tajnosti“ – ako niečo intímne a nie verejná prezentácia ega – pravidelne zverejňujem, koľko dní v mesiaci som skutočne praktizoval. A robím to nielen kvôli autenticite, ale aj preto, aby moji študenti videli, že prax je dynamická, že aj učiteľ je len človek, a aby netlačili na seba zbytočnými predstavami dokonalosti, ktoré podsúvajú sociálne siete.

Prax nie je o tom, čo ukazujeme navonok, ale o tom, ako ju žijeme vo svojom vnútri – a to by mal vedieť každý, kto sa rozhodne niekoho viesť.

Odsek "Duraz pouze na fyzický výkon"

Tento odsek by sa dal zhrnúť jediným argumentom, ale je potrebné ho vecne vyvrátiť. Základná myšlienka, že joga nie je o fyzickom výkone, je správna – s tým sa dá súhlasiť. No zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na to, že autorov text prezentuje viacero protichodných výrokov, ktoré si navzájom odporujú, čo je zrejmé prakticky od začiatku.

Autor tvrdí, že Ashtanga joga sa prezentuje ako duchovná prax, no v realite sa vykonáva fyzicky. Ale veď doteraz ju fyzicky opisoval iba jeden z nás a zároveň to kritizuje - s čím sa stotožňujem - viď môj doterajší kontext.

Ide o dôsledok spôsobu, akým bola u niektorých ľudí prax vedená – bez pochopenia vnútornej metodiky. To, že sa niekto roky venoval systému len fyzicky, nie je chybou systému samotného, ale jeho nesprávneho uchopenia. Tento nesúlad medzi učením a pochopením jogy upozorňujem už roky – a keď som na to v minulosti poukazoval, neraz som sa stretol s odporom. Viete, tiež mi chodia na prax "učitelia" Ashtangy, ktorí v praxi nevedia ani dýchať, mýlia si Vinyasy a keď ich upozorním a prídu znova, vôbec svoju prax nezmenia. Problém? Jednoznačne - tu sa zhodneme. A potom, keď ich upozorníte a nechcete ich posunúť ďalej, pretože nevládzu a nezvládajú ani základ, myslíte, že sa na hodinu vrátia? Nie. Ego? Vysoké. A to je problém jogy celkovo.

Toto dlhodobé prehliadanie podstaty jogy vedie k tomu, že ľudia po čase jogu opustia, prípadne ju začnú kritizovať ako nefunkčný model a začnú hľadať XY ďalších metód a pridávajú XY prídavných mien a prívlastkov pred slovo joga a čo mňa najviac fascinuje, vymýšľajú vlastné systémy. Hotoví Guruovia. Ukážka na problém a slabosť spoločnosti? Jednoznačne.

Z vlastnej skúsenosti však viem, že správne vedená Ashtanga joga vedie nielen k fyzickej stabilite, ale aj k rozvoju koncentrácie, disciplíny, regulácie dychu, a tým aj k mentálno-duchovnému posunu. Mne osobne takto prax už 12 rokov slúži, a to bez zranení, bez vyhorenia, s progresom v oblastiach, ktoré idú ďaleko za rámec ásan, ktoré často ani neviem pomenovať.

Autor spomína citát „jóga je hlavne o dýchaní, všetko ostatné je cirkus“ – S týmto sa rozhodne nestotožňujem, takže s autorom opäť súhlasím. Takéto vyjadrenia dokazujú nepochopenie významu praxe – pretože v správne vedenom systéme joga nie je ani „iba o dychu“, ani „iba o tele“. Obe zložky – fyzická aj duchovná – sú neoddeliteľné. Takže ďalšia vec, na ktorej sa zhodneme.

Z historického hľadiska to potvrdzujú aj staré texty: Hatha Yoga Pradipika, Gheranda Samhita či Shiva Samhita jednoznačne opisujú fyzickú prax (kriye, ásany, mudry) ako prípravu na prax jemnejších techník (pránájáma, dháraná, dhjána). Bez stabilného tela nie je stabilná myseľ. Aj v Joga Sútrach od Patanjaliho je priamo uvedené, že cieľ ásany je „sthira sukham āsanam“ – stabilné a pohodlné sedenie, ktoré má vytvoriť podmienky pre sústredenie mysle. Teda aj v klasickej joge má fyzická príprava nezastupiteľné miesto.

Autor správne uvádza, že rozsah pohybu nie je duchovným cieľom. S tým súhlasím. Ale o to viac prekvapuje, že v iných častiach článku kritizuje nedostatok záklonov, zapojenie ramien a biomechanickú „nevyváženosť“ série. Ak tvrdíme, že joga nemá byť o fyzike, prečo zároveň hovoríme, že „fyzicky nefunguje“? Tento rozpor je prítomný naprieč viacerými jeho odstavcami.

Rovnako mylné je tvrdenie, že pozície sa „dávajú“ len podľa fyzického rozsahu. V tradičnej výuke to tak byť nemá. Skúsený učiteľ rozhoduje podľa dychu, stability, koncentrácie a pochopenia – nie len podľa flexibility. Ja osobne poznám mnoho príkladov (vrátane seba), kedy niektoré ásany neboli fyzicky ideálne dostupné, no prax pokračovala ďalej práve kvôli iným kvalitám. Zároveň však poznám a mal som žiakov, ktorí sa dožadovali ísť ďalej napriek tomu, že som videl, že sa praxi vôbec nevenovali a neposunul som ich. Takí zvyčajne sami odídu hľadať niekde, kde im "pridajú", ja ale viem, že si skôr či neskôr ublížia alebo si začnú hľadať niečo iné. Samozrejme, že na to upozorňujem, avšak u mňa ego nepochodí. A to je tiež tradicionalita.

Toto som napísal pred skoro 10 rokmi a presne to isté hovorím dodnes. Stačí si prečítať moju záverečnú prácu, kde som tento názor aj obhájil.

Tu by som len autorovi vysvetlil - vy popisujete moderný západný pokazený zničený znevažujúci dehonestujúci absolútne ignorantský a egoistický prístup k Ashtanga joge, ktorí ste popísali, a ktorý nie je správny. Ja sa snažím vrátiť k tradicionalite. Verím, že tu sa zhodneme.

Ak autor nadobudol dojem, že všetko bolo podriadené výkonom, je možné, že sa ocitol v prostredí, kde chýbal hlbší kontext a vedenie. A to je dnes, žiaľ, bežný jav – ktorý sám dlhodobo kritizujem.

Na záver: fyzická prax jogy nie je opakom duchovnej. Podľa najnovších výskumov v oblasti neurovedy a somatopsychológie (napr. štúdie z University of Wisconsin a Harvard Medical School) dochádza počas vedomého pohybu – spojeného s dychom a pozornosťou – k aktivácii oblastí mozgu spojených s introspekciou, reguláciou stresu a tzv. „embodied self-awareness“. To je presne to, čo staré texty nazývajú „vnútorné poznanie“. Telo je brána – nie prekážka. Ak niekto fyzickú prax vníma oddelene od duchovna, je to dôsledok chýbajúceho pochopenia integrálneho systému. Kto by chcel, - viac sa dočíta tu:

Hranice | Sebauvedomenie, sebaregulácia a sebatranscendencia (S-ART): rámec pre pochopenie neurobiologických mechanizmov všímavosti

Existujú tiež štúdie, ktoré naznačujú, že relaxačné techniky pomáhajú zmierňovať vnímanie bolesti a mnohé iné.

Odsek "Pověrčivost"

Poverčivosť – alebo nepochopenie kontextu?

Áno, v rámci aštánga komunity sa často objavujú rôzne zjednodušené tvrdenia typu „prvá séria detoxikuje“ a podobne. Súhlasím – takéto výroky môžu pôsobiť ako prázdne frázy bez opory v presnom mechanizme účinku. Viete, nejde o „mágii“, ale o isté skratkovité pomenovania, ktoré vznikli z potreby preložiť zložitý jogový systém do zrozumiteľného jazyka pre západného praktizujúceho plného nevedomosti. A áno, súhlasím, že keby sa dnes väčšiny inštruktorov opýtate, nemajú šajnu o tom, čo to joga je.

Tak ako medicína používa slovo „detoxikácia“, keď chce opísať fyziologické procesy v pečeni, aj joga môže používať „očistu“ ako označenie pre kombinovaný efekt dychovej práce, pohybu, koncentrácie a regulácie autonómneho nervového systému.

Pán Dostál spochybňuje existenciu Yoga Korunty a poukazuje na to, že neexistuje žiaden dôkaz, že Pattabhi Jois a Krishnamacharya takýto text čítali. Áno, Yoga Korunta je neoveriteľný prameň. O tom sa dnes v odbornej jogovej komunite nevedie spor. Mnohí učitelia aštánga jogy otvorene priznávajú, že systém vinyasa krama bol pravdepodobne vytvorený Krishnamacharyom na základe jeho štúdií a vlastného výskumu. Ale prečo je táto neexistencia Yoga Korunty dôvodom na obvinenie systému z „mágie“? Autor by v texte mal poukazovať na tých spirituálnych ezo učiteľov, čo ani nevedia, čo robia (čo robí a s tým sa zhodujem), ale nie systém Ashtanga jogy. Keď Krishnamacharya vytvoril pedagogicky brilantný systém fyzickej praxe, ktorý logicky rozvíja schopnosti človeka – nie ako dogmu, a po ňom P. Jois ako sylabus, potom jeho pôvod nie je relevantnejší než pôvod liečebných systémov v modernom športe. Fakty:

tento systém funguje. Ale len vtedy, ak je chápaný správne.

To, že sa niektorí západní učitelia pokúšajú popisovať efekty série ezoterickým spôsobom (napr. „čistenie nádí“), nie je chyba systému samotného. Naopak – ak niekto chápe Nadi Shodhanu len ako „očistu nervovej sústavy“, potom zjavne nerozumie pojmu nádí. Tradičné texty ako Hatha Yoga Pradípiká či Gheranda Samhitá jednoznačne uvádzajú, že nádí sú jemnohmotné kanály. Aj keď ja sám niekedy pomenúvam pri svojom učení sériu druhú ako práve tú, ktorá s nervovou sústavou jednoznačne pracuje a je zameraná na jej posilnenie a adaptáciu na ťažké stavy. Tým chcem len povedať, že sa zhodujem s autorom o týchto prázdnych popisoch. Nádí a nervy však nie sú to isté.

Hneď na začiatku druhej kapitoly HYP sa uvádza a popisuje pránické telo, dôvody zanesenia a princíp očisty. Avšak nejde o fyziologické dráhy ako ich pozná moderná medicína. A to je rozdiel, ktorý je potrebné chápať, ak sa niekto vyjadruje k tejto téme. A ak to niekto nazýva bullshitom, otázka je, prečo potom praktizuje jogu? To je ako keby ste jedli tresku v majonéze aj keď ju neznášate, je vám z nej na vracanie, ale zároveň ju ponúkali na predaj, influencovali o nej a nakoniec zhodnotili, že na vine je samotná treska (ryba).

Kritika výroku „Do your practice and all is coming“ je síce vtipná, no opäť len potvrdzuje, že autor nepochopil základný princíp jogovej filozofie: abhyāsa a vairāgya – cvičenie a odpútanie. Pataňdžali v YS I.12–14 hovorí, že trvalá prax vykonávaná s oddanosťou a bez očakávania výsledku vedie k ustálenosti mysle. Nie je to mágia, ale pravda. Zároveň, HYP I:66 jasne hovorí, že "Siddhi nie sú dosiahnuté nosením rúcha [jogína] alebo rozprávaním o joge; iba prax je príčinou úspechu. Toto je pravda." Swámí Muktibodhananda zároveň vysvetľuje, že:

„Môžeš prečítať toľko princípov, koľko len intelektuálne zvládneš, ale pokiaľ ich neuvedieš do praxe, nezískaš skúsenosť ich skutočnosti, ani sa neprejaví ich vnútorný potenciál.“ (btw. toto je presne príklad autora, lepšie by som to nenapísal, kedy vidno, že načítané neznamená pochopenie). Kto by chcel, celý výklad Swámího je na strane 143.

Výrok Pattabhiho Joisa, akokoľvek nevedecký znie, presne vystihuje túto podstatu: rob svoju prax, nerieš, čo má prísť, všetko príde v pravý čas – ak má. A to je koncept hlbší než celý výskum placebo efektu.

Takže ak to Pattabhi hovoril, nerobil nič iné, iba referoval staré texty. A píše o tom aj Krishnamacharya v Yogasanagalu.

Kto hľadá biochemickú štúdiu, zrejme nepochopil, že joga vychádza z úplne iného rámca poznania. Aj keď už existuje mnoho štúdií potvrdzujúcich popísané efekty a z ktorých aj ja citujem vo svojej práci.

A ešte poznámka k „pseudo-hlubokým kecům“ – áno, tento pojem definoval výskum Pennycook et al. (2015), ale paradoxne ho možno použiť práve na článok pána Dostála. Autor používa množstvo vágnych, emotívnych vyjadrení, ktoré majú vytvoriť dojem odbornosti bez opory v dôkazoch. Ak kritizuje druhých z „vágnosti“, mal by sa najskôr pozrieť na štruktúru svojho vlastného textu, ktorý miestami pôsobí ako filozoficko-publicistický rant , nie ako odborná analýza.(rant - vášnivý, často nahnevaný a dlhý prejav alebo sťažovanie sa, väčšinou na nejakú situáciu, osobu alebo problém. Ranty bývajú emocionálne nabité a nie vždy úplne vecné alebo objektívne)

Na záver – s kritikou slepej poslušnosti voči učiteľom úplne súhlasím. Rovnako s tým, že preceňovanie fyzickej stránky jogy bez pochopenia jej cieľa môže viesť k frustrácii. Koniec koncov, aj o tom hovoria texty. Ale vinou nie je joga ani systém. Práve texty pred tým varujú. Je ňou nesprávne vedenie, zjednodušovanie, neochota vzdelávať sa v širších súvislostiach. A v tomto smere nie je magické nič – iba nevedomosť. A presne o tomto nesprávnom vedení píšem tiež vo svojej práci.

Odsek "černá stránka" a "kult osobnosti"

A BUDE JEŠTĚ HUŘ!!!!!! - dôraz na negativitu - ponúka sugesciu, snaží sa manipulovať čitateľa a odradiť ho od Ashtanga jogy, vytvára emóciu, zvyšuje čítanosť, kliky, predaj....

Celý odsek o tzv. „kulte osobnosti“ pôsobí ako zámerne zosmiešňujúci, nie ako odborná kritika. Hoci uznávam, že sociálna dynamika okolo Pattabhiho Joisa (a neskôr aj jeho vnuka Sharatha) mala isté črty autority a rešpektu, prezentovať ju ako „sekty“ je účelové zjednodušenie a skreslenie. Aj keď súhlasím, v dobe Sharatha sa tá tradicionalita úplne zrušila a vymkla spod kontroly. Osobne mám svoju teóriu, prečo začal učiť inak, avšak treba si uvedomiť, že v tradičnom indickom systéme vzdelávania – a to nie len v joge – bol rešpekt voči učiteľovi (guru) vždy základom prenosu poznania. Tento koncept nie je dôsledkom „kultu“, ale výsledkom východného prístupu ku vzdelávaniu a duchovnej praxi, ktorá kladie dôraz na pokoru a dôveru. Ak tento prístup niekto vníma cez prizmu západného individualizmu, môže ho interpretovať mylne. A presne tu je koreň problému – kultúrny kontext, ktorý autor článku vôbec nezohľadňuje a to napriek tomu, že sa pýši štúdiom antropológie. To, že západniari boli posadnutí Joisom je neodškriepiteľné, no čo to má s jogou?

Každý systém potrebuje svoje štandardy a formy odovzdávania kompetencií. Čo je na tom „kultové“? Aj keď v prípade Ashtangy s tým tiež nesúhlasím vo forme, akým sa to dialo a možno ešte aj deje v Mysore. Ale absolútne mi to kompetentne neprináleží hodnotiť a súdiť. Nesúhlasím tiež, podobne ako autor s tým, ako autorizácie prebiehali a že sa vlastne vybudoval akýsi monopolný biznis systém bez rešpektu k tomu, čo a s akým účelom Pattabhi Jois vytvoril. Ale presne rovnaký princíp nájdeme v akomkoľvek vzdelávacom systéme – univerzitnom, športovom či tradičnom remeselnom. Zhodujem sa však na 100% opäť a zdieľam podobné myšlienky, že kult osobnosti, najmä v dobe dnešnej a predovšetkým v joge, je priam až strašidelný. Vidieť to tu hľa pár kilometrov odo mňa, kde to naozaj zaváňa sektárstvom. Videl som to už dávno a preto som sa rozhodol, že to idem robiť ináč, pretože často ľudia neriešia obsah, ale postavičku a ak tá postavička vie, čo má povedať a ako má povedať, aby sa zapáčila, a slabšia myseľ možno potrebuje trošku pochvaly, podľahne. Tak vzniká kult. Moji študenti veľmi dobre vedia, že som prísny. Ale nie v zmysle musíš! Práve naopak, chceš - chceš, nechceš - nechceš. Skôr ich učím mať myseľ samostatnú a silnú ale zároveň za seba aj vedieť prevziať zodpovednosť.

Áno, po roku 2018 sa otvorila veľmi vážna diskusia o nevhodnom správaní Pattabhiho Joisa. Táto téma si vyžaduje samostatnú, citlivú reflexiu. No označiť celú jeho prax, systém a životnú prácu za neplatnú na základe tohto faktu, je veľmi nevyvážené. Ako učiteľ, ktorý vedie ľudí v joge a terapii, vnímam etiku ako kľúčový pilier praxe – ale nezabúdajme, že zlyhanie jedného človeka neznamená, že celý systém, ktorý vznikol okolo neho, je nefunkčný.

Čo ma na tomto odseku najviac znepokojuje, je jeho jednostrannosť. Kritika, ktorá nevychádza z pochopenia tradície, ale zo západného rámca, v ktorom „guru“ pôsobí ako podozrivý. Všetka úcta obetiam. Nechcem sa púšťať do hlbšej analýzy, pretože by to mohlo byť zneužité, avšak tiež mám svoj názor.

Problémom nie je existencia rešpektu voči autorite, ale strata kritického myslenia. To však nie je chyba systému, ale individuálna neschopnosť rozlišovať – čo, mimochodom, joga učí od začiatku - a teda rozlišovať.

Autor naznačuje, že praktizovanie Ashtanga jogy vedie ku slepej poslušnosti. No moja skúsenosť hovorí inak. Skutočný učiteľ Ashtanga jogy vedie študenta k samostatnosti, nie k závislosti. Z vlastnej praxe a vedenia mojich študentov môžem potvrdiť, že cvičenie nie je len o príkazoch, ale o vedení k porozumeniu – a tým aj k osobnej zodpovednosti. Žiaden z mojich študentov sa mi neklania. A predsa – niektorí ma nazývajú svojím učiteľom. To nie je kult. To je dôvera. Vo svojom vzdelávaní som dosť prísny. A to v dvoch jednoduchých pravidlách: nepamätáš si = nejdeš ďalej a nevládzeš = nejdeš ďalej. Za ten čas som mal mnohých, ktorí sa tvárili, ako praxujú a potom prišli a nevedeli udýchať a nepamätali si. A boli aj takí, ktorí svoje ego nedokázali potlačiť a napriek tomu, že som povedal, že stačí, pokračovali. Myslíte si, že si jogu užili? Nie a aj sa zranili, ale to nie je chyba učiteľa ani systému. Kto zažil Manju Joisa, pochopí. Sú aj takí, kde začíname Pranayamou alebo Mantrami, pretože fyzická prax nehrozí. Alebo robíme jednoduchý systém Vinyasa Kramy.

Tvrdiť, že Pattabhi Jois „nesplňoval kvalifikáciu ani na podpriemerného učiteľa jogy“, je nielen neodborné a že úplne egoistické, ale aj za hranou, zvlášť keď takýto výrok prichádza od človeka, ktorý nie je odborníkom na fyzioterapiu, pohybový aparát ani jogovú terapiu a bez okolkov sa k tomu vyjadruje ako najväčší odborník o ásanách. A nie je v týchto časoch sám. Ja by som chcel mať vaše ego a ego tých, čo vidím, ako sa tvária, a ukazujú na sociálnych sieťach obzvlášť keď viem, aké skutočné "vzdelanie" za tým je. Preto dlhodobo svojich študentov a followerom na sociálnych sieťach radím: preverujte si potrebnú kvalifikáciu!

A opäť sa pýtam: čo je vlastne kvalifikácia? Verte mi, nikdy by som vo svojom štúdiu nenechal učiť Ashtangu žiadneho absolventa tých pokútnych kurzov. Česť výnimkám, ktoré sú mi inšpiráciou. Nech sa každý drží svojho vzdelania – a teda to, čo píše autor článku, by nikdy nemohol publikovať ako serióznu odbornú analýzu jogy. Ono to vlastne aj tak vyzerá, keď niekto píše niečo, na čo nemá potrebnú kvalifikáciu, takže presne na tom sa zhodneme.

Záverom: autor hovorí o zraneniach, kultoch a sektárstve – no zabúda dodať, že rovnaké „kulty osobnosti“ dnes vznikajú aj medzi modernými influencermi, učiteľmi bez znalosti tradície, ktorí sa prezentujú ako „mentori“, „otvárači kyčlí“ , „ambasádori nervového systému“, "veštci" a podobné iné.... Sám som sa stretol s desiatkami prípadov zranení spôsobených nezmyselnou dopomocou alebo manipuláciou – a tieto zranenia nepochádzali od Pattabhiho Joisa, ale od ľudí, ktorí o ľudskom tele vedia len málo. Viete kedy naposledy? Minulý týždeň (dnes je štvrtok).

Ja sa teda s autorom vlastne úplne zhodujem. Ja na rozdiel od neho sa však snažím presne toto napraviť, rád by som spolupracoval s univerzitami (čo na Slovensku je veľký problém), roky som pracoval na metodike vzdelávania, ktorú mi odobril aj vedúci katedry športu Pedagogickej fakulty UKF (aj tú mi predstavte si okopírovali a ukradli z jedného komerčného štúdia)

A preto opakujem: joga nie je na vine. Problém nie je v sériách, ale v tom, kto ich učí a ako ich chápe.

Svoje posty spred 9 a viac rokov pridávam práve preto, aby som ukázal, že na dané problémy dlhodobo upozorňujem. Moje najnovšie myšlienky si môžete prečítať na mojom webe, insta alebo priamo v mojej záverečnej práci, kde sa pomerne kriticky vyjadrujem k štýlu, ako sa joga dnes učí.

Celý článok proste pôsobí ako hejt na Pattabhiho Joisa, maskovaný ako reálne zhodnotenie situácie, ktorú autor údajne zažil. Osobne si myslím, a súhlasím, že to Pattabhi Jois po americkom vložení sa do Ashtanga jogy, nedal. Možno vôbec netušil, aká je západná myseľ toxická. Vidíme to vlastne aj teraz. A áno, jednoznačne v tom nemal pokračovať a naozaj mal zakročiť alebo sa na západ už nikdy nevracať – najmä ak by vedel, ako ho tí, ktorí systém ešte donedávna velebili, budú očierňovať. Myslím si, že v takom prípade by sa naozaj rozhodol inak.

Opakujem, vieme, akí sú západniari a ich mentalita. Všetci si pamätáme rôzne fázy „posadnutostí“ – od RAW stravy, cez džúsy, vegan trendy, huby, až po dubajskú čokoládu. Tieto komunity majú tendenciu rýchlo podliehať zmyslom a módnym vlnám. Ale joga predsa učí nepodľahnúť zmyslom. Výsledok praxe jogy nemá byť otvorená kyčel (a áno, píšem to s úsmevom), ale schopnosť odolať pokušeniam a zachovať si pokoj mysle. Vidíme však, že v praxi sa toto často nedeje. A to je niečo, s čím autorov pohľad v istom zmysle zdieľam. V KYM nám Srí jasne povedal: "nestálosť mysle spoznáte práve tak, že podlieha zmyslom". Alebo inak, kto ľahko podlieha zmyslom má nestálu myseľ. Opäť, na vine nie je joga. Zlyhal Pattabhi? Možno, ale kto som ja, aby som súdil. Udivuje, ako vysoko za tie roky autorovo ego vzklíčilo, keď Gurua, aj keď so všetkými chybami haní a ponižuje, dokonca ho súdi, no ešte pred pár rokmi ho systém velebil. Ozaj by som chcel mať vaše ego. Ale kto vysoko vzlietne, tvrdo dopadne.

Jednoducho povedané, stalo sa presne to, pred čím Krishnamacharya varoval – že by sa joga nemala vynášať na západ, pretože by sa tam celý jej systém skomolil a nepochopil. A veru, ako to vidíme dnes, západniari tomu naozaj nepochopili. A ja som rád, že sa vraciam k tradicionalite, lebo tento moderný výgrc nie je joga. A všetci tí, ktorí sa pýšia názvom joga vo svojich komerčných štúdiách a na svojich hodinách a spájajú ju s rôznymi pomenovaniami, náradím, posilňovaním a mnoho iného, prosím vás,

"prestaňte zneužívať slovo joga. Joga je stav. Nazvite svoje výplody cvičenie jogových ásan, ale nie joga."

Odsek "zranění"

Téma zranení je v joge viac ako aktuálna a musí sa k nej pristupovať s maximálnou objektivitou a priamosťou. Nie je pochýb o tom, že Pattabhi Jois pri svojej výučbe mnohým pomohol – a áno, niektorým mohol spôsobiť zranenia. Tento fakt nezamlčiavam a nikdy som ho ani nezľahčoval a tiež súhlasím, že to bol obrovský problém. Každý systém však treba vnímať v kontexte doby, kultúry a spôsobu myslenia. Generácia učiteľov, z ktorej Jois vzišiel, bola známa svojou tvrdosťou – podobne ako Krishnamacharya, ktorý učil aj veľmi dynamicky a niekedy až drsne, čo samozrejme nie je ospravedlnením. Táto prísnosť mohla byť pre západného študenta nepochopená a nezriedka aj nebezpečná, pretože západniari a ich telá a hlavne mysle, sú "pokazené". Pattabhi nikdy medzi podobnými ľuďmi a mysľami nevyrastal, a to v pokročilejšom veku už nepochopíte. Jois mohol, a zrejme aj mal, lepšie pochopiť limity západného tela a mysle. Súhlasím, že to je chyba. Ale táto chyba nemôže byť použitá na vymazanie všetkého, čo systém Ashtanga jogy priniesol a hlavne totálny emocionálny hejt. Ja svojich žiakov presne učím, ako dopomôcť, komu, kedy, prečo a hlavne, čo si všímať a na čo reagovať.

Na druhej strane, dnes sa zranenia v joge nedejú len pre niekdajšie dopomoci Pattabhiho Joisa, ale najmä kvôli dnešným učiteľom, ktorí nemajú žiadnu kvalifikáciu pracovať s ľudským telom. Prakticky každý týždeň sa stretávam s ľuďmi, ktorých zranili nie „guruovia“, ale lokálni inštruktori bez skúseností, ktorí iba opakujú frázy z workshopov a učiteľských kurzov, ktoré trvajú týždeň, či dva. A to je podľa mňa skutočný problém dnešnej jogy– nekvalifikovaní ľudia, ktorí si nárokujú titul učiteľa, bez akéhokoľvek základu vo fyzioterapii, anatómii či terapeutickom vedení, alebo čo je najhoršie, bez toho, aby tušili, čo vlastne joga je.

Z môjho pohľadu a skúseností je dnes oveľa viac zranení spôsobených neodbornou manipuláciou na Slovensku, v Česku, aj inde v Európe – ako počas starého Mysore systému. Viete, váš "kolega" z Česka natrhol pri dopomoci študentke manžetu rotátora. Iná inštruktorka tu zas spôsobila vážne zranenie krčnej chrbtice (podľa môjho názoru súce až na trestné stíhanie) neodbornou slovnou dopomocou o záklone v krku, pretože to tak videla na fotkách. Viete, ja sa s tým stretávam každý týždeň. Ešte keď som pôsobil inde za mnou pár ľudí prišlo so zranením a bolesťou, tak som to v zákulisí s príslušnými inštruktormi riešil. Naozaj že v dobrom, šak veď chceme byť kvalitné ashtangové štúdio. Viete aká reakcia prišla? Vypočúvanie po šatniach, kto to povedal. Takže áno, ja súhlasím s autorom, že je to celé zle, ale to nie je joga, to sú ľudia.

Ja raz keď budem knihu písať, tam všetky tieto skúsenosti a zážitky uvediem a to bude len fun. Tak skoro to však nebude.

moje myšlienky z roku 2015. V tom čase som jogu praktizoval rok a dva mesiace.

To, že autor článku obviňuje Pattabhiho Joisa z kultu osobnosti a zároveň kritizuje jeho systém ako fyzicky nebezpečný, vytvára dojem jednostrannej a osobne podfarbenej výpovede. A hoci sa autor odvoláva na konkrétne príbehy a výpovede, nepracuje s nimi ako s jednotlivými svedectvami, ale ako s univerzálnym dôkazom, že systém je zlý. Pritom ani raz necitoval nikoho z východu. Všetko sú to západniari po pokazenom kulte Ashtangy a to hlavne v 80. rokoch. To je neodborné. Ako fyzioterapeut a učiteľ jogy viem, že každý zásah do tela má individuálny účinok – to, čo niekomu pomohlo, môže inému ublížiť. A preto platí zásada: učiteľ musí vedieť, čo robí.

Pamätám si, že aj autor učil jogu niekde v Prahe. Ak ju učil tak ako píše, skôr by som čakal ospravedlnenie, ak inak, nerozumiem, prečo si svoj prístup neobhájil a nezveľaďoval ho. Ale aby to nebolo zle pochopené, úprimne je mi to jedno, len sa tak nahlas zamýšľam.

Pokrytectvo nie je to, že niekto niekoho zranil pred dvadsiatimi rokmi – ale že dnes učí bez kvalifikácie a hejtom sa snaží zakryť svoju nekompetentnosť - a teraz nemyslím autora.

Aj dnes sa tu, len pár kilometrov od nás, deje množstvo nesprávne vedených hodín. Dvojhodinové plné vinyasy bez prestávky, tvrdé dopomoci, manipulácia s telom tvrdo a bez pochopenia, kult učiteľa, zneužívanie pozície moci... Nie, to nie je Ashtanga joga. To je jej zneužitie. Nie je to vina série, nie je to vina sanskrtu, nie je to vina Patanjaliho. Je to chyba ľudí, ktorí zabudli, že joga je predovšetkým disciplína mysle a terapia.

Vzdelávanie v joge dnes zlyháva. Avšak pozrite sa, ja som dané učiteľské tréningy absolvoval tiež. A keď mi začalo dochádzať, že tu niečo nehrá a dorobil som si vzdelania, pochopil som, ako sa to skutočne robiť má. Mala by vás poháňať motivácia niečo zmeniť, zlepšiť, napraviť, odovzdať skutočnú pravdu a nie všetko démonizovať, šíriť nenávisť a strach. To nie je joga. A práve preto vznikol môj študijný program, moje učiteľské tréningy, moje úsilie vytvoriť systém založený na tradícii a odbornosti. Nie na dojmoch. Nie na emocionálnych hejtovacích výlevoch. Ale na štúdiu. Na dôslednosti. Aj ja sa stále učím a mnohým veciam nerozumiem. Každý týždeň štúdia si uvedomujem nové a nové súvislosti. Áno, tiež som bol kritický, ale nie na systém, ale na jeho zneužívanie. A v tom som konzistnentný už 10 rokov.

Odsek "sexuální zneužívaní"

Téma, ktorú autor v tomto odseku otvára, je závažná, a preto si zasluhuje veľkú mieru rešpektu, rozvahy a faktickej presnosti. Súhlasím s tým, že dopomoci, ktoré dnes považujeme za nevhodné či dokonca neakceptovateľné, boli súčasťou výuky Pattabhiho Joisa. Je preto správne, že sa o týchto veciach otvorene hovorí a že dnešná doba už takéto správanie neakceptuje.

Na druhej strane si však ako bývalý pracovník v oblasti, ktorá si vyžadovala dôkazné bremeno, uvedomujem, aké dôležité je neodsudzovať len na základe videí či selektívnych výpovedí. Fakty sú fakty – vieme, že k nevhodným dotykom došlo. Vieme, že mnohí ľudia (ženy aj muži) sa cítili nepríjemne. A áno, vieme aj to, že Pattabhi Jois sa nikdy k tomu verejne nevyjadril, čo v očiach dnešnej spoločnosti pôsobí znepokojivo. Na druhú stranu však dodajme, že nikdy nebol obvinený právne, nečelil súdnemu procesu, a nikdy sa voči nemu neviedlo vyšetrovanie s právnym uzáverom. To je fakt. Preto v mojom vyjadrení nejdem cestou súdu cez blogový príspevok. Je ľahké byť "macher" spoza klávesnice, vidíme toho plné sociálne siete trollov a pod. Zároveň sa však domnievam, že je hanlivé súdiť niekoho, kto už nie je medzi nami bez toho, aby sa mohol brániť. Preto autorov článok posúvam najbližšiemu príbuznému, pretože považujem za dôležité poskytnúť možnosť sa brániť a to Manju Joisovi. Ten si pravdepodobne ani nevšimne môj mail a ak áno, asi naň mávne rukou, ja však budem mať dobrý pocit, pretože si zakladám na férovosti a spravodlivosti.

Zároveň uznávam výrok, že nie je dôležité, čo si páchateľ myslel, ale čo vnímala obeť. V tomto duchu treba obetiam vyjadriť úctu, dôveru a podporu, a každému, kto sa cítil zranený alebo zneužitý, priznať právo na spravodlivosť a uznanie bolesti, ktorú prežil.

Musíme však zároveň upozorniť na šírku problému. Autor píše o zneužívaní akoby to bol špecifický a jedinečný jav Ashtanga jogy. Nie je. Obrovské škandály sa týkali mnohých smerov jogy. Tento problém nie je „problém Ashtanga jogy“. Je to problém moci bez kontroly a slepej autority, ktorú v histórii ľudia – často zo západného sveta – projekčne pripisovali guruom bez adekvátneho pochopenia systému. Ja poznám "inštruktorov" tu, ktorí posielal oplzlé správy cez sociálne siete študentkám. Vidíte, nemusíme ísť tak ďaleko do histórie. Ale preto je to výzva pre nás, ktorí dnes jogu učíme, aby sme nastavili jasné hranice, bezpečný priestor a transparentný systém komunikácie. Preto je moje štúdio priestor bezpečia, rovnosti a porozumenia. Môže tu prísť aj mimozemšťan. Tu sa nikto súdiť nebude. Nikto, kto nesúdi a neubližuje ostatným. A preto je zároveň súčasťou môjho štúdia etický kódex (ktorý btw. Yoga Alliance striktne vyžaduje) a okrem sexuálneho násilia sa v ňom aj píše, že učiteľ sa nebude prezentovať ako vševediaci a bude odovzdávať iba a jedine to, na čo má kvalifikáciu. Z pohľadu etiky je teda zlyhaním ako P. Jois tak aj autor článku. Ja osobne považujem tiež za nebezpečné aktuálne zneužívanie myslí.

Autor v texte tvrdí, že máme na výber len dve možnosti: buď bol Pattabhi Jois nekompetentný, alebo sexuálny násilník. Toto vnímam ak ďalšiu obrovskú snahu o manipuláciu čitateľa – „falošné dilemy“, dualizmus - mimochodom príčina nenávisti v spoločnosti aj dnes. Pritom si pamätám jeden video-podcast, kde Guru hovoril o tom, že hinduizmus nepozná alebo nepracuje s dualizmom. Ľudské správanie, najmä v kontexte inej kultúry, generácie a výučby, nie je binárne. Naopak, vyžaduje komplexnú analýzu, kultúrny kontext a odstup. Nesmieme skĺznuť do čierno-bieleho uvažovania, inak robíme presne to, čo autor článku sám kritizuje – podsúvanie „kúzelných“ alebo naopak „démonických“ výkladov bez plnej znalosti reality. Ale na to, že tu je extrémne veľa protirečení a že si článok odporuje sám sebe, sme si v tomto článku asi už zvykli.

Záverom: áno, bolo nesprávne, čo sa udialo. Áno, mnohí utrpeli. Áno, dnes sa to už nesmie a nesmie sa to ospravedlňovať. Zároveň však hovorím: vyvodzujme z toho systémové dôsledky – nie iba jednostranné moralizovanie. Preto som aj ja zaviedol pravidlá pri dopomociach, vzdelávaní a vo svojom štúdiu FYZ:YO učím s dôrazom na rešpekt, vedomie, odbornosť a bezpečný dotyk. Takto sa tvorí skutočná zmena. Odporúčam tvoriť, nie šíriť strach a démonizovať všetko neobjektívne.

Záver

Myslím si, že autor článku prešiel skúsenosťou, ktorá je spoločná mnohým ľuďom praktizujúcim tzv. modernú Ashtanga jogu ako workout. V mnohom sa zhodneme, aj keď z jeho textu mám dojem, že svoje presvedčenie by nezmenil ani doprava, ani doľava. Toto nie je útok voči nemu – naopak, vyjadrujem pochopenie a ľútosť nad jeho mylným pochopením fyzickej praxe. Rešpektujem jeho názor, aj keď z veľkej časti neodzrkadľuje realitu, ale skôr osobnú skúsenosť, ovplyvnenú pravdepodobne sklamaním. Len verím, že opäť zas autor neprebral "pravdu" od niekoho.

Zaráža ma však, ako veľmi sa článok tvári ako odborný, zatiaľ čo mnohé jeho tvrdenia sú nepodložené, nepresné, manipulujúce, a niektoré dokonca vyslovene nepravdivé. Je mi ľúto, pretože autora som mal doteraz za človeka sčítaného. Avšak tento článok vykazuje znaky konšpirácie, misinformácie a dezinformácie.

Dnes žijeme dobu, v ktorej sa dezinformácie šíria ľahko – najmä tie, ktoré vyvolávajú silné emócie. Vidíme to v politike, v médiách, v spoločnosti. Podobné texty polarizujú, vyvolávajú hnev, odpor či zmätok – a v joge to nemá miesto. Niekto, kto sa prezentuje značkou „Korene jogy“, by mal predsa vedieť, čo tieto korene znamenajú. Ale ako sa ukázalo, vedieť pekne rozprávať ešte neznamená pochopiť jogu v jej podstate, čo som vlastne už dokladoval vyjadrením Swámí Muktibodhanandu.

Joga znamená zostať pokojný – aj vtedy, keď iní kričia. Aj keď niekto útočí, vytvára tlak alebo podsúva emóciu. Prosím, nenechajte sa zatiahnuť do hnevu, odsudzovania, nenávisti. Ak máte zlú skúsenosť s Ashtangou – s tvrdým vedením, so zranením, s nepochopením – rozumiem. Mrzí ma to. Práve preto sa snažím túto cestu rehabilitovať a to už 10 rokov. Nie ako slepý nasledovník Pattabhiho Joisa, ale ako študent Krishnamacharyu a systému, na ktorom táto prax stojí.

Rozumiem, že je ťažké prijať, že ste možno boli učení zle a že ste sami učili zle (vďaka bohu za sebareflexiu ak áno). Možno vám niekto ublížil. Ale joga ako taká za to nemôže. A ak niekto Ashtangu učil, robil z nej kurzy, živobytie, TT-čka, a dnes ju označuje za „zlo“ – mal by sa pozrieť do zrkadla. Nie je to chyba mŕtveho muža, ale chyba tých, ktorí tomu nerozumeli, a predsa učili ďalej. Ja by som si skôr položil otázku: „Komu som ja a ako odovzdával poznanie?“ a spytoval si svedomie pohľadom do zrkadla.

Je ľahšie opľuť niekoho, kto sa už nemôže brániť, namiesto toho, aby ste si priznali, že systém ste nepochopili, neučili alebo neboli učení správne - toto je typická arogancia západnej mysle. Pre vás, ktorí tento článok čítate, moja rada je : neučte sa od podobných ľudí, ono sa to na vás nachytá. Tá negativita, zlosť, manipulácia... Joga vás má viesť k rešpektu, pokore, nie držať vás v ilúzii názorov ostatných.

Ja môžem ponúknuť iba jedno – vzdelanie. Znalosť systému, ktorému sa venujem dvanásť rokov, v ktorom prepájam fyzioterapiu, filozofiu, prax, poznanie a skúsenosť. Nevyskakujem zo systému do systému, nehľadám stále niečo nové, aby som si potvrdil, že staré nefunguje. Skôr sa snažím pátrať, vzdelávať, posúvať poznanie ďalej, pretože si uvedomujem, ako veľmi je téma komplexná a zložitá.

A tým, ktorí dnes šíria hnev a nenávisť voči niečomu, čo sami učili, chcem len odkázať: pokoj. Nezáviďte, neosočujte, nehejtujte. Radšej sa pozrite do zrkadla. Ak chcete, pýtajte sa. Rád odpoviem. Každý je vítaný, kto chce úprimne pochopiť.

Záverom chcem povedať len toľko: autorov tón chápem. A hoci by som si niektoré jeho tvrdenia odpustil, najmä tam, kde mu chýba odbornosť, rešpektujem jeho názor - nenávisť, klamstvo, dezinformácie a moralizovanie či súdenie určite nie. To nech si každý uvedomí, že to je diskvalifikácia kohokoľvek na odbornej úrovni. Pripomínam teda, že nie všetko v tom článku sú fakty, hlavne úvod o fyzickej praxi. Tu by sa patrilo asi upozorniť na tzv. Dunningov-Krugerov efekt: je typ poznávacej chyby, na základe ktorej menej kvalifikované osoby či osoby s nízkymi schopnosťami a kompetenciami v danej oblasti výrazne nadhodnocujú svoje schopnosti a výkon v porovnaní s ostatnými. Takíto jedinci majú väčšie ťažkosti rozpoznať svoje reálne schopnosti, čo je spôsobené hlavne nedostatkom ich metakognitívnych schopností. Naopak kvalifikovaní ľudia podhodnocujú svoje schopnosti a preceňujú silu ostatných

Dunningov-Krugerov efekt – Wikipédia

Viete, ja si myslím, že všetci tí, ktorí vnímali Ashtangu ako čisto iba cvičenie, narazili na bod, kam sa už nemôžu v cvičení posúvať. A tak začali hľadať niečo iné, nové prívlastky, prídvané mená, cvičenia. Ja verím tomu, ako tvrdia jogové texty, že je dôležité do hĺbky venovať sa jednému systému. Prešiel som tromi sériami a teraz som v štádiu, kedy by som ich všetky tak ako voľakedy nezvládol. Moje uvažovanie vždy bolo: "OK. toto som zvládol, skúsim párkrát, ale neosvietilo ma, takže zľahka". Inak povedané, ásany sú dôležité, ale nemali by ste sa z nich pos..... Ak spôsobili, že ste stratili samých seba, je to ego, nie joga. zároveň však aj zranenie dokáže posunúť, ja sám som príkladom.

Systémy, ktoré autor uvádza, nepoznám ani som si ich neštudoval, no môžu byť naozaj zaujímavé a dobré, ako aj naopak. Keďže ich ale nepoznám, nebudem sa k nim vyjadrovať. To by mala byť samozrejmosť.

Čo si môžeme z článku uvedomiť a aké ponaučenia si zobrať?

1. Nie všetko, čo sa tvári odborne, musí byť aj odborné. Aj články plné cudzích mien, odkazov na štúdie a výskumy môžu byť v skutočnosti len osobnými názormi, premyslenými emóciami či subjektívnymi závermi. Článok obsahuje viaceré nepresnosti a v niektorých pasážach spĺňa znaky dezinformácie a a misinformácie – najmä v selektívnom výbere výskumov, vytrhávaní faktov z kontextu a ich nepresnom výklade. A to je v dnešnej dobe obrovský problém. Na Slovensku to veľmi dobre vieme a tvrdo pociťujeme. (pozn. kto by nevedel, odporúčam nájsť si tlačové besedy Dr. Kotlára - poradcu premiéra na prešetrenie pandémie).

2. Skutočné poznanie nevzniká čítaním, ale praxou.

   Ako píše aj Swámí Muktibodhananda: „Môžeš prečítať všetky princípy, aké len dokážeš pojať rozumom – no kým ich nezačneš praktizovať, nezažiješ ich pravdu.“ Joga je žitá skúsenosť – nie intelektuálny výkon.

3. Sila učenia nespočíva vo veľkosti ega, ale v hlbokej pokore.

   Dunning-Krugerov efekt nie je len psychologická zaujímavosť – je to varovanie: čím viac vieme, tým viac si uvedomujeme, koľko ešte nevieme. Skutočný učiteľ nebude kričať z piedestálu a vyhne sa tvrdeniam typu "série jsou špatně postavené", ale bude slúžiť ticho – s pokorou k študentom aj k systému. A ak aj nesúhlasí, bude to pomenúvať síce priamo a rázne, ale nebude šíriť nenávisť a lži a osobné domnienky označovať za jedinú možnú pravdu.

4. Zneužitie autority sa nedeje len v minulosti, ale aj dnes.

   Odsudzovať mŕtveho učiteľa je ľahké. Ale kult osobnosti, manipulácia či zneužívanie moci sa deje tu a teraz – aj na západe, aj v digitálnom priestore. Neskrýva sa za „guruov“, ale za followerov, likes a silné slová bez skutkov. To by sme mali pomenúvať. Ako povedal Albus Dumbledore - "Neľutuj mŕtvych, ľutuj živých." , dovolil by som si to tu trošku parafrázovať: "Nekritizuj mŕtvych, kritizuj živých".

5. Aj dobrá vec sa dá pokriviť – ale chyba nie je v nej, ale v ľuďoch.

   Joga nie je zlá – len sa učí nesprávne. Nedajte sa odradiť a znechutiť. Ako nôž, ktorý môže pomôcť, ale aj zraniť – záleží na tom, kto ho drží. Môže ho zneužiť nevedome alebo vedome. Joga nikoho nezraní sama o sebe. Zraňuje človek bez pochopenia, bez vzdelania alebo bez rešpektu.

6. Joga nie je revolta, ale obnova.

   Meniť všetko len preto, lebo som bol raz sklamaný, vedie len k ďalšiemu chaosu. Naopak, obnova – hlboké porozumenie, návrat k základom, systematická práca – to je cesta jogy. Nie revolúcia, ale tichá vnútorná revolúcia, posun, progres.

7. Nenávisť nie je argument – a pravda nie je hlasná.

8. Hĺbka sa nedá nahradiť štýlom.

   Pekné weby, silné značky, sofistikovaný jazyk – to všetko môžeme obdivovať. Ale joga nie je o obale. Je o tom, čo v nás zanechá – a ak to nezanechá pokoru, pokoj, poznanie, nie je to joga. Poznám mnohých, ktorí sa tvária, ale realita.... preto ja sám som sa nikdy nenazval jogínom. Je to urážka všetkých skutočných jogínov nazývať sa len tak jogínom. Uvedomujem si, že nie som Ind a ani nalepenie bodky medzi obočie a nosenie batiky či dredov to nenapraví. Ako hovoril Krishnamacharya: "Kto sa nazve jogínom, je to dôkaz, že nie je jogín."

9. Na záver: pravý učiteľ nehovorí: „Pozeraj sa na mňa.“ Hovorí: „Pozeraj sa do seba.“

   A to je celé. Neodsudzujme, ale rozlišujme. Nepodliehajme emóciám, ale ani slepej viere. Pýtajme sa, praktizujme a učme sa – a ak niečo nevieme, je v poriadku to priznať. Lebo tak sa začína každá skutočná cesta – nie hnevom. A ak niekoho ovláda hnev, môže sa stať. Viete, ako ovládal mňa? Keď som videl, čo sa deje navonok a čo sa deje skutočne v zákulisí? Mal som chuť to vykričať. Upozorňoval som na to, ale nikdy som nekričal.

   
   

   Opäť a poslednýkrát chcem uviesť, že sa s autorom zhodujem. Väčšina tohto textu vlastne ani nebolo priamo o ňom ako o osobe, iba reakcia na to, čo napísal. Zároveň chcem vyjadriť vďaku, pretože mi to dalo inšpiráciu poukázať aj na ostatné problémy, v ktorých sa práveže zhodujeme. Akurát ja popisujem jogu a on niečo úplne iné, čo joga nie je. Zhodujem sa aj v tom, že je to problém. Cítil som však povinnosť poukázať na mnohé nezrovnalosti a uviesť, že tu sme aj takí, ktorí sa Ashtange venujú už cez 10 rokov, a sme úplne v pohode, bez zranení. Že sme tu takí, ktorí na podobné veci upozorňujú už roky ale namiesto šírenia nenávisti sa rozhodli kreovať a budovať. Kiež by niektorí vedeli prekročiť svoj vlastný tieň. Sami ste/sme si najväčším problémom.

   
   

Prosím – nezabudnime na základné rozlišovanie. Joga je predovšetkým cesta sebapoznania. Ešte na záver mi dovoľte poďakovať všetkým, ktorý mi vyjadrili podporu a ktorí sa dožadovali reakcie na uvedený článok. Ja by som si ani nevšimol, že niečo také vyšlo von. Verte mi, robiť niečo nie ako biznis, ale naozaj z presvedčenia je na Slovensku čoraz ťažšie a uvedené produkty internetu tomu veru nepomáhajú. Zároveň však ešte raz ďakujem za inšpiráciu a všetkým za vyjadrenie podpory a slušné vyjadrenie názoru. Veľmi si to vážim. A ako povedal Krishnamacharya:

„Ale je to skutočne joga, ktorá ublížila?“

S úctou,Laci

---

Tento článok, vrátane všetkých myšlienok, vyjadrení, odborných pohľadov a analýz, je autorským dielom v zmysle zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon. Jeho obsah je výlučným duševným vlastníctvom autora. Článok vyjadruje osobný a z jeho časti aj odborne podložený názor autora na tému jogy a nepredstavuje právne, lekárske ani terapeutické odporúčania. Informácie uvedené v článku neslúžia ako náhrada odbornej a osobnej konzultácie s kvalifikovaným odborníkom (napr. lekárom, fyzioterapeutom či psychológom).

Úmyslom článku nie je nikoho uraziť, napadnúť ani poškodiť. Autor sa dištancuje od nenávistných výkladov alebo interpretácií, ktoré by boli v rozpore s hodnotami jogy a etiky FYZ:YO.

V prípade záujmu o zdieľanie obsahu alebo odbornú spoluprácu kontaktujte autora prostredníctvom www.fyzyo.com alebo oficiálnych komunikačných kanálov.