Kto je učiteľ a aká je jeho úloha?

Ak sa rozhodnete učiť sa jogu, je prirodzené, že sa k tomu viaže aj určitá miera rešpektu — k samotnému procesu učenia. A kto toto učenie, poznatky poskytne, je práve učiteľ. A tak si treba vybrať takého, ku ktorému dokážete náležitý rešpekt k výučbe preukázať.

V časoch Krishnamacharyu či Pattabhi Joisa bol práve žiak ten, kto musel preukázať skutočný záujem. Taktiež, keď idete do Indie a do Mysore sa vyučovať Aštanga jogu, platia isté pravidlá Dnes je doba iná: stačí si zaplatiť a očakáva sa služba. No učenie jogy nie je služba v bežnom zmysle slova.

Učiteľ za vás nikdy neurobí prácu. Môže odhaliť iba toľko, koľko ste v danom momente schopní poňať. Nie viac, nie menej. A to nehovorí nič o tom, kto je „lepší“ alebo „horší“. V joge sa takto neuvažuje. Minimálne aspoň ja nie.

Z vlastnej praxe viem, že niekedy prídu žiaci s veľkými slovami, veľkými plánmi a veľkým egom. No keď príde na skutočnú prax, ukáže sa ozajstná realita. Podložka nepustí. A slová tak dokazujú - opak v porovnaní s realitou. A tak je niekedy potrebné žiaka zastaviť — nie z kritiky, ale z rešpektu. K procesu. Ego to však nie vždy unesie. A vtedy to nie je joga, čo človeka odradí. Je to stret so sebou.

Píšem to preto, lebo učiteľ rešpektuje žiaka aj vtedy, keď žiak ešte nedokáže rešpektovať proces učenia. Ego je prekážka — a úlohou učiteľa je na túto prekážku poukázať. Nie každý to dokáže prijať. A nie každý to dokáže počuť. Konštatovanie avšak neznamená osobný rámec.

Poviem vám príbeh. Mal som žiaka, ktorý mal veľké slová. Ako chce, ako bude. A spočiatku tak aj bolo. Lenže ona joga trošku aj búra. To je koniec koncov jej úloha. A keď som videl, že stačí, bolo dotazované viac. Povedal som, že nie. Lenže tento tlak neustal a tak som na túto hru pristúpil ale s jasným varovaním, čo to prinesie. A tak sa aj stalo. Počúval som na hodinách, ako to doma a všade inde ide super, ale zaujímavé bolo, že na podložke pri mne to nešlo nikdy. A tak som sedel a povedal - ukáž mi teda, čo vieš. A zrazu som videl, že prax nejde, že si nepamätá, že je stratený, nevládze, bojuje sám so sebou. Preto si treba uvedomiť jedno - učiteľ rešpektuje. Učiteľ nie je mama, ktorá vás má zachrániť a povedať, aký ste bubuško a že ten svet tam vonku je taký zlý. Učiteľ vám ukáže vás skutočný prejav, skutočný prístup, vaše vlastné zrkadlo. A to vôbec nie je výčitka a ani kritika, a ani nič osobné, ale suché konštatovanie faktu. Nie každý toto dokáže zniesť, či už z dôvodu ega, alebo napríklad aj z dôvodu, že mohol byť v detstve či vo vzťahu kritizovaný/-á a zle to znáša a berie to osobne. Lenže učiteľ nie je psychiater ani psychológ a rozhodne neberie vzťah učiteľ-žiak nikdy, ale naozaj že nikdy osobne. A tak som žiakovi povedal pravdu. Že vidím, že sa tomu nevenuje, že to nevie a že ideme odznova s tými a tými technikami. A tak, už nikdy neprišiel. A ja som to opäť, ako inak, rešpektoval.

Vzťah učiteľ-žiak je aj o dôvere

Lebo počúvať ešte neznamená počuť.

Vzťah učiteľ–žiak nie je priateľstvo. Nie je to ani únik, ani „kamarátstvo“, ani skupinová identita. Učiteľ nie je vodca clustera, ani projekčná plocha pre nevyriešené vzťahy. Stalo sa mi, že si žiaci do mňa premietali otca, partnera či dokonca romantické predstavy. Je to ľudské — ale nie je to súčasť učenia. Ak vzťah prekročí neutrálny rámec, výučba sa tým naruší. A vtedy musí skončiť, pretože do nej zasahuje istá forma osobného skreslenia zo strany žiaka.

Tam, kde študent ukáže oddanosť (nie učiteľovi, ale procesu)a záujem, učiteľ odhaľuje viac a viac, ak je toho žiak schopný viac a viac aj poňať. A tak sa stane, že vzťah je niekedy bližší a môže sa vytvoriť aj priateľský. Ale to neznamená osobný.

Pretože učiteľ otvára dvere tam, kde vidí úsilie, rešpekt a úprimnú snahu. Nie tam, kde vidí odpor, dokazovanie alebo útek pred sebou či realitou. Joga nie je únik do komfortu. Shiva ničí komfort — a joga nás učí pozerať sa tam, kde je to nepríjemné. No zároveň to znamená, že:

Učiteľ nie je manipulátor ani autorita, ktorá prikazuje. Prirodzený rešpekt znamená, že keď niečo povie, žiak to zváži. Nie preto, že „musí“, ale preto, že dôveruje procesu a sám/-a sa rozhodol/-a tento proces absolvovať. Ešte raz to pre istotou napíšem - Sám/-a sa rozhodol/-a tento proces absolvovať - teda chodiť na hodiny. Stačí cvičiť. Učiteľ určite a nikdy nepreberá zodpovednosť za konanie žiaka.

Niekedy pri učení počujem odpoveď: „…ale…“ „Ale“ je odpor. A odpor znamená, že ešte nie je čas a schopnosť pochopiť či počuť a zároveň vyjadruje nesúhlas. Vtedy učiteľ nepresviedča. Rešpektuje. A zostane ticho. Jediné, čo vtedy môže povedať, je "nemyslím si, že je to v tomto momente správne ..." Nie je to potom učiteľ, kto „nenaučil“. Je to ego, ktoré nepustilo. Pretože učiteľ nie je diktátor ani prikazovač. On povie. Ale keď ešte nie je počuté, zvolí iný slovník. Ak ani tak nie je počuté, nie je čas.

Keď som sa učil ja, nikdy by mi nenapadlo odporovať. Mal som veľa otázok — ale nikdy nie odpor. A keď som zistil, že učenie niekde nesedí s realitou či textami, jednoducho som odišiel. A kým som tam ešte bol, nikdy by som si nedovolil spochybňovať alebo odporovať verejne pred ostatnými. Proste som odišiel. Bez drámy, bez kritiky. Každý si hľadá svojho učiteľa — alebo sa učiteľ objaví, keď je žiak pripravený. Keď sa ma niekto opýta, vždy poviem svoj názor, pretože neklamem, avšak vždy s dodatkom - treba vyskúšať. Ak by som totiž odporoval a spochybňoval učiteľa, ktorý ma učil v časoch, kedy ma učil, spochybním tým predovšetkým seba a to, že moje rozhodnutia nemajú váhu ani význam. Ako sa dá brať vážne niekto, kto spochybňuje sám seba? A ak to nesadne, čo sa môže stať, treba odísť.

Žiak učiteľovi dôveruje a vykazuje mu rešpekt

Vzťah učiteľ–žiak nie je osobný. Učiteľ vie, že všetko, čo žiak vysloví alebo koná, je odrazom jeho vlastného vnútra či mentálneho sveta, teda jeho samého. Nie učiteľovho. A tak ani nesmie súdiť a nesúdi. A vlastne sa ho to ani vôbec nemôže dotknúť. Opäť. Rešpektuje. Preto osobné útoky či spochybňovanie zo strany žiaka znamenajú jediné — koniec spolupráce. Nie zo zlosti, ale z rešpektu k samotnej joge. A verte mi, učiteľ to nikdy neberie osobne.

Tento text sa týka učenia sa jogy — nie vedených hodín. Tam je vzťah iný. Učiteľ nie je guru. Učiteľ odhaľuje. Pootvára dvere tam, kde je žiak pripravený nazrieť. A keď žiak nepočuje, cesta sa zastaví - úplne, alebo na istej úrovni. Nie z trestu, ale z prirodzenosti. A niekedy to môže byť práve učiteľ, kto nedokáže poskytnúť viac. Za učiteľom ale nechodíme po tie odpovede či domnienky, aké chceme počuť alebo sme o nich presvedčení.

Niekedy môžu slová učiteľa znieť kriticky. Nie sú kritikou. Sú zrkadlom. A zrkadlo niekedy bolí. A vtedy treba nájsť schodnejšiu cestu. Je ale paradoxom, že si práve takí žiaci pýtajú ešte viac, alebo naopak, berú osobne, že sa v praxi neposúvajú a často nie sú schopní ani zatiahnuť brucho alebo vystrieť nohu, koncentrovať sa alebo vôbec vnímať a rešpektovať.

Podložku ale neoklamete. Seba môžete. Takže - Kto je učiteľ a aká je jeho úloha? Je to ten, kto nehodnotí, ale pomenuje to, čo vidí. Nie preto, aby zasahoval — ale preto, aby ste uvideli skutočné prekážky. (tu len pripomínam - má to byť vzhľadom k jeho odbornosti, praxi, skúsenostiach. Nie výmysly, ezo neurčité veci, atď.) Vy ste sa rozhodli prísť a odovzdať sa joge a ak sa vám to nepáči, vždy môžete odísť. Ak sa preukáže, že vám nerobí dobre to počuť, učiteľ stíchne. Pretože opakujem, nie je to osobné. A tým sa dostávame na začiatok tohto blogu. To, čo som v ňom napísal kopíruje ako prax, tak verše o joge.

Ak vám učiteľ nevyhovuje, nikto vás nebude a ani nenúti držať. Cesta má mnoho možností. A každý krok je správny, ak je úprimný. Len sa treba rozhodnúť. A tak to platí s akýmkoľvek učiteľom, trénerom, politikom... Máte právo rozhodnúť sa, ale nemáte právo si odbíjať na učiteľov čokoľvek zo svojho osobného sveta.

Aj vo FYZ:YO platia pravidlá a Aštanga joga a výučba ich má jasne stanovené. Celé štúdio, právnická organizácia, podmienky, všetko je dané. Ak vojdeš, rešpektuj. Ak to nedokážeš, výučba a odovzdávanie tohto posvätného tajomstva sa končí.